Plánované rodičovstvo je prirodzeným dôsledkom serióznych poznatkov v populačnom vývoji, biológii a medicíne v posledných rokoch,. Organizácie spojených národov uznala a vyhlásila plánovane rodiny za základné ľudské právo. Svetová organizácie plánovaného rodičovstva so sídlom v Londýne sa v širokom rozsahu venuje problémom plánovaného rodičovstva najmä z hľadiska primeraného počtu detí v rodinách. Nemá však v programe len negatívnu zložku – antikoncepciu, ale dôraz kladie predovšetkým na pozitívnu zložku, a to napomáhať vzniku rodín, prinášať podnety pre ich existenčné, kultúrne, sociálne a zdravotné zabezpečenie, lebo rodina je najpovolanejšia inštitúcia pre realizáciu plánovania spoločnosti z hľadiska zdravého populačného prírastku obyvateľstva plodením detí. Ide tu aj o rodinné poslanie partnerov – manželov, ktorí túžia po potomstve, ale rozličné príčiny im zabraňujú jeho splodenie, a preto by im spoločnosť mala umožniť, aby si osvojením dieťaťa alebo detí cudzích rodičov mohli splniť výchovné rodičovské poslanie.

V našom štáte bola ustanovená vládna populačná komisia, ktorej úlohou bolo skúmať populačné problémy, prinášať podnety pre opatrenia a nariadenia vlády, ktoré cieľavedome riešia hlavné otázky populačnej politiky. Tak sa napríklad zvýšil pôrodný príspevok, predĺžila sa materská dovolenka, urýchľuje sa bytová výstavba, budujú sa nové predškolské zariadenia pre deti zamestnaných matiek. Plánované rodičovstvo má vytvárať optimálny časový odstup medzi jednotlivými pôrodmi matky, dáva podnety k správnej regulácii počtu detí v rodine, a tak sa stará o dobrý sociálny základ rodiny a o zdravie matky. Okrem toho radí naplánovať počatie dieťaťa do optimálnych podmienok pre vývin a ďalší rast dieťaťa. To všetko je dôkazom, ako sa naša spoločnosť cieľavedome stará o vývoj zdravých budúcich generácií.

Naša doba je poznamenaná mohutným vedecko-technickým rozvojom. Rapídny prírastok ľudstva na Zeme je podnetom, že sa veda i technika zaoberá aj otázkou tzv. populačnej explózie. V súčasnosti nemožno súhlasiť s antihumanistickými teóriami o regulácii počtu obyvateľstva na Zemi vojnami, epidémiami, vyvražďovaním určitých skupín obyvateľstva, alebo telesne nevyvinutých či duševne zaostalých jedincov. Štatistika dokazuje, že v roku 1830 žila na našej planéte približne 1 miliarda ľudí, roku 1960 už 2 miliardy a predpokladá sa, že v tomto storočí sa počet obyvateľov zväčší šesťnásobne a prírastok bude narastať kvadraticky. Z toho vypláva, že vyspelá spoločnosť pokladá za nevyhnutné prírastok obyvateľstva regulovať.

Sexualita a zodpovedné rodičovstvo

Lekárska sexuológia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá fyziológiou pohlavia a problematikou medziľudských, najmä heterosexuálnych vzťahov vo fyzickej i psychickej zložke osobnosti. Úlohou lekárskej sexuológie je poznávať, liečiť, ale najmä predchádzať škodlivým javom vyplývajúcim zo sexuality človeka. Zložitosť tejto problematiky poukazuje na zložitosť sexuálneho života vôbec, lebo problematika sexuality preniká do rozličných medicínskych, psychologických, sociálnych, právnych, kultúrnych a mnohých ďalších odborov, ktoré ovplyvňujú fyzický i psychický vývin jedinca. Sexuálny vývin je neoddeliteľnou súčasťou celkového psychosomatického vývinu jedinca, preto treba rešpektovať jednotu sexuálneho zrenia.

Somatosexuálny a psychosexuálny vývin jedinca, ktorý je determinovaný príslušnou genetickou informáciou, predurčuje na odlišnú výchovu podmienenú spoločenskou konvenciou, kultúrou, etnikou, ako aj sociálnou a ekonomickou tradíciou spoločnosti vedomie vlastnej sexuality a jej individuálnych a spoločenských dôsledkov mnohoročnému procesu „učenie sa sexualite.“ Tento proces sa začína prvou informáciou o rozdielnosti dvoch pohlaví a končí sa prakticky prispôsobením sa obmedzeným možnostiam stareckej sexuálnej aktivity, ktorá celkom nezaniká ani vo vyššom veku. Keďže somatosexuálne a psychosexuálne zložky sa navzájom ovplyvňujú, na somatické procesy pôsobia psychické podnety vonkajšieho, ale najmä sociálneho prostredia. Tieto podnety sú pre jedinca súborom informácií a formujúcich vplyvov, ktoré utvárajú jeho osobnosť a významne ovplyvňujú jeho somatický vývin. Sexualita ľudí závisí od kortikálnych funkcií mozgu.

Je súhrnom intelektuálnych, emociálnych, psychických a pudových faktorov, podliehajúcich zložitému individuálnemu vývinu od detstva po starobu. Sexualita človeka sa nemení periodický s ročnými obdobiami, čo je jednou z charakteristických odlišností od zvierat. Vývoj sexuality človeka závisí od vplyvov prostredia, skúseností, výchovy, pričom nemalú úlohu majú endogénne faktory, inteligencia, psychická diferencovanosť, vzdelanie, temperament a ďalšie.

Možno konštatovať, že vývoj sexuality závisí od rozvoja osobnosti, pričom sú podstatné odlišnosti v sexuálnom správaní ženy a muža. Tak napríklad sexuálna aktivita sa u ženy rozvíja pokojnejšie, žena je sexuálne menej aktívna a jej sexualita zväčša závisí od vonkajších sexuálnych atakov. Sexuálnymi atakmi rozumieme rozmanité formy odhaľovania sexuálnych zážitkov, napr. čítaním, filmom, možnosťami heterosexuálneho kontaktu v najrozličnejších prejavoch a pod. Hormónový impulz v puberte – premena dievčaťa na ženu – ešte nevyvoláva aktívnu potrebu sexuálneho ukájania. U muža je naopak túžba po sexuálnom ukojení v období puberty veľmi silná. Podľa prieskumov sa oveľa častejšie vybíja onániou. Túžba po sexuálnom ukojení u zdravého muža s pribúdajúcim vekom vzrastá.

Jej intenzita postupne slabne až v štvrtom decéniu. I keď spontánna potreba ukájania sexuálneho pudu u ženy v treťom decéniu klesá, na rozdiel od mužov pretrváva dlhšie a je závislá od pohlavnej stimulácie a vo veľkej miere od predchádzajúcich sexuálnych skúseností. Ženy v klimaktériu a postmenopauze majú podstate rovnaké potreby ukájania a sú schpné zažiť orgazmus. Podľa odborných zistení sexuálna anestézia a parestézia žien v klimaktériu sú oveľa zriedkavejšie ako prejavy hypersexulality. U žien vzťah k sexu vrátane jeho prejavov a zážitkov možno v porovnaní s mužmi hodnotí ako viac emocionálny. Emocionálnosť, ktorá sa najviac vykryštalizuje v puberte, sa tiahne celým životom ženy ako túžba po láske, preto ženy hodnotia sexuálne potreby predovšetkým z tohto aspektu. Emocionálnosť a hlbšie intuitívne založenie ženy úzko súvisia aj s možnosťou alebo nemožnosťou prežiť orgazmus.

Sexuálne aberácie a deviácie

Narcizmus – pri sexuálnom spolužití považujú svojho partnera zväčša len za prostriedok na ukájanie vlastných pudov, neuznávajú fyzickú ani psychickú rovnocennosť partnera.
Exihibicionizmus – pri tejto úchylke ide o odhaľovanie genitálií pred druhým pohlavím v snahe upútať na seba erotickú pozornosť
Sadizmus – táto aberácia je pomenovaná podľa markíza de Sade, ktorý sa vzrušoval pohľadom na zviazané a týrané prostitútky v nevestincoch. Má viacero foriem. Pri perverznom sadizme sa sexuálne vzrušenie vyvoláva skutočnou alebo aspoň symbolicky vyjadrenou krutosťou na osobách druhého, prípadne rovnakého pohlavia. Najťažšou formou je impulzívny sadizmus. Je to patolocický stav sexuálneho vzrušenia pri sledovaní strach a hrôzy u inak bezmocných osôb, týraných takýmito indivíduami. Nekrosadisti po zážitkoch zo svojich ukrutností obete usmrcujú, prípadne ich mŕtvoly zohavujú.
Masochizmus – sú to jedinci, ktorí sa sexuálne vzrušujú a ukájajú len vtedy, keď sami na vlastnom tele súčasne prežívajú prejavy krutosti.
Homosexualita – je sexuálna úchylka, pri ktorej sa erotický vzruch vyvoláva len indivíduami rovnakého pohlavia.

O ľudských a partnerských vzťahoch všeobecne

Medziľudské vzťahy majú v živote človeka mimoriadne dôležitú úlohu a hlboký význam. Svojou prirodzenosťou je človek nielen biologický tvor, ale aj člen ľudskej spoločnosti a spoločenského prostredia, v ktorom žije a pracuje. Každý z nás si už od narodenia utvára vzťah najprv matke, potom k najbližším dospelým, otcovi, súrodencom, príbuzným a postupne stále k širšiemu spoločenskému prostrediu. Medziľudské vzťahy vznikajú v osobnom styku, v tzv. sociálnej interakcii, ako osobitné citové kvality. Pomocou nich prežíva človek skutočnosť – vzťah k okolitým javom, predmetom, vzťah k sebe a najmä vzťahy k ľuďom. Osobitnými kvalitami v našom duševnom živote sú najmä tie citové vzťahy, ktoré vznikajú v interakcii človeka so sociálnym prostredím postupne od detstva. Dieťa sa ich učí od svojho narodenia od najbližších dospelých tak, že mu ich prejavujú a ono ich zase napodobňuje. Stávajú sa jednou z nevyhnutných potrieb jeho normálneho duševného vývinu už od prvých dní života a postupne veľmi silno vplývajú na utváranie jeho osobnosti. Ak ide o problematiku ľúbostných a partnerských vzťahov, vzťahov muža a ženy, nestačilo by vysvetľovať ich len na úrovni citových stavov a vzťahov, pretože sú v základe podmienené predovšetkým biologickou podstatou človeka – jeho sexuálnymi potrebami.