Uhol čela 0 býva zvyčajne kladný, zmenšuje sa od obvodu k jadru. Jeho veľkosť závisí na sklone drážky. Pre vŕtanie tvrdších materiálov sa volí 0 menší, a tým je aj uhol sklonu drážky menší (obr. 2.3b). Pre vŕtanie mäkkších materiálov sa volí naopak uhol čela väčší a sklon drážky rovnako väčší (obr. 2.3c).
Smerom k stopke sú drážky plytšie a priemer jadra sa zväčšuje, čo zvyšuje torznú tuhosť a ohybovú pevnosť vrtákov. Smerom k stopke sa priemer vrtáka zmenšuje, približne o 0,02 až 0,08 mm na 100 mm dĺžky reznej časti, aby sa zmenšilo trenie o steny diery.
Torzná tuhosť vrtákov sa výrazne zvyšuje úpravou profilu. Jeden spôsob úpravy vrtákov z RO je na obr. 2.5, kde plná čiara označuje upravený profil a prerušovaná čiara klasický profil vrtákov. Vzhľadom k rozloženiu šmykových napätí v priereze vrtáka bol odvodený vzťah pre vyjadrenie pomernej torznej tuhosti
Kt = dv . 100
de
Obr. 2.5 Profil skrutkovitého vrtáka so zvýšenou torznou tuhosťou
Torzná tuhosť vrtáka je teda daná vzťahom priemeru kružnice dv vpísanej do rebra nástroja ku jeho efektívnemu priemeru de. Úprava nástroja umožňuje vŕtať diery do hĺbky až 15D i u ocelí s pevnosťou 1000 Mpa.
Plocha chrbta sa upravuje podbrusovaním. Tým sa preostrujú i otupené vrtáky. Existuje niekoľko spôsobov ostrenia. Najčasteším je ostrenie na kužeľovú plochu, pričom os kužeľa mimobežná s osou vrtáka (obr. 2.6) je odklonená o uhol , takže vzdialenosť jeho vrcholu od osi vrtáka lv = 1,19D. Vyosenie kužeľa je D/15.
Obr. 2.6 Schéma ostrenia skrutkovitého vrtáka na kužeľovú plochu
Optimálny uhol chrbta 0 závisí od priemeru vrtáka a od tvrdosti obrábaného materiálu. U vrtákov s priemerom pod 1 mm sa volí uhol chrbta až 20, u vrtákov s priemerom nad 30 mm len 10. Pri vŕtaní mäkkších materiálov sa volí 0 väčší ako pri vŕtaní tvrdších materiálov.
Priečne ostrie sa skracuje o hodnotu 2a vzbrúsením (obr. 2.7). Tým sa zmenší osová zložka reznej sily až o 30%.
Obr. 2.7 Skrutkovitý vrták so skráteným priečnym ostrím
Obr. 2.8 Skrutkovitý vrták s lomeným ostrím
Aby sa znížilo nebezpečenstvo vylamovania britu, zhotovujú sa niekedy brity s lomeným ostrím (obr. 2.8).
Odvádzanie triesky z miesta rezu je u vrtákov všetkých typov značne obtiažné. U skrutkovitých vrtákov toto odvádzanie umožňuje ich delenie pomocou drážok na chrbtovej ploche.
Najrozšírenejšie sú vrtáky z RO. U väčších priemerov sa zvyšujú ich rezné podmienky pripájaním reznej doštičky zo SK (obr. 2.9).
Obr. 2.9 Skrutkovitý vrták s pripojenou doštičkou zo SK
Skrutkovité vrtáky sú normalizované v STN a vyrábajú sa v rôznych formách: s kužeľovou alebo valcovou stopkou, ľavorezné alebo pravorezné, s normálnou, strmou alebo nízkou skrutkovicou, mormálnej dĺžky alebo predĺžené.
Ďalším vývojovým stupňom sú vrtáky s vymeniteľnými reznými doštičkami a s drážkami rovnobežnými s osou vrtáka (obr. 2.10). Majú pomerne vysokú torznú a ohybovú tuhosť a sú vhodné pre výkonné a presné vŕtanie priechodných i nepriechodných krátkych dier s priemerom nad 15 mm na konvenčných strojoch i na obrábacích centrách.
Teleso vrtáka (obr. 2.10) sa osádza párovo dvoma i viac doštičkami odlišných tvarových kombinácií z rôznych SK. Úber materiálu v celom priereze závisí na presnosti uloženia a na vzájomnom prekrytí doštičiek. Poloha vnútornej doštičky určuje presnosť rozmeru diery.
