1 – teleso vrtáka, 2 – rezné doštičky, 3 – kanáliky na reznú kvapalinu
Rezné doštičky sa upínajú do lôžka v telese vrtáka buď priamo, alebo u väčších vrtákov pomocou kaziet (obr. 2.11), ktoré uľahčujú výmenu a chránia lôžko pred opotrebením. Takisto umožňujú zmenu pracovného priemeru vrtáka.
Obr. 2.11 Kazeta pre upínanie rezných doštičiek do vŕtacích hláv
Rezná kvapalina sa k miestu rezu privádza kanálmi, ktoré ústia do čela nástroja. Prúd kvapaliny súčasne odplavuje triesku drážkami.
Skrutkovité vrtáky i s vymeniteľnými doštičkami patria medzi vŕtacie nástroje s vonkajším odvodom triesky, čo neprispieva kvalite obrábania. U prvých typov možno dosiahnuť presnosť IT 10, u druhých IT 8 pri drsnosti Ra = 3,2 m.
2.2.2 Kopinaté vrtáky
Kopinaté (ploché) vrtáky patria do skupiny dvojbritvých nástrojov s priečnym ostrím a s vonkajším odvodom triesky. Súčasné typy týchto nástrojov (obr. 2.12) tvoria teleso, do ktorého sa upína rezná doštička z RO alebo SK. Do stroja sa upína kužeľom.
Uhol čela sa zhotovuje podľa obrábaného materiálu: pre mäkkšie býva väčší, pre tvrdšie menší až záporný. Uhol chrbta sa obvykle volí 7. Na čele vrtáka sa zhotovuje vytvárač triesky a na chrbte drážky pre ich delenie (obr. 2.13).
Obr. 2.12 Kopinatý vrták s vymeniteľnou reznou doštičkou
Kopinaté vrtáky sa konštruujú pre diery priemerov 25 až 150 mm. Výhodou je, že pre určitú skupinu priemerov dier sa dá použiť jedno teleso a vymieňajú sa iba rezné doštičky.
Vysoká tuhosť telesa a pevnosť špičky umožňuje vŕtanie velkých priemerov do plného materiálu s pomernou presnosťou, ale s nižšou kvalitou povrchu. Tieto vrtáky majú pri veľkom zaťažení vlastné tlmenie a umožňujú pracovať s pomerne veľkými posuvmi.
Pre pomocné práce i v hromadnej výrobe sa často používajú rôzne typy združených nástrojov.
Obr. 2.13 Geometria britu reznej doštičky kopinatého vrtáka
1 – vytvárač triesky, 2 – drážky
2.3 Vŕtanie hlbokých dier
Hlavný problém pri vŕtaní hlbokých dier je presné navádzanie nástroja a odvádzanie triesky z miesta rezu. V súčasnej praxi sa to rieši aplikáciou princípu samonavádzania a trieska sa odplavuje reznou kvapalinou privádzanou k miestu rezu pod určitým tlakom. Podmienkou plynulého vyplavovania je vhodne delená trieska.
Princíp samonavádzania nástroja je založený na stálom zabezpečení polohy nástroja voči osy diery. Jediným miestom dotyku nástroja a obrobku nie je len ostrie nástroja. Tým sa líši metóda samonavádzania od iných obrábacích metód. Preto sa musia u týchto nástrojov uvažovať normálne a trecie sily pôsobiace v mieste styku vodítok a povrchu diery.
2.3.1 Vrtáky s vonkajším odvodom triesky
Nástroje tohto typu sa vyskytujú v niekoľkých modifikáciach. Ich použitie závisí od priemeru a hĺbky diery.
Na obr. 2.17 je typ vrtáka s pripojenou reznou doštičkou 1 s lomeným ostrím. Ostrie je upravené asymetricky so špičkou mimo os nástroja, takže vzniká výrazná radiálna zložka reznej sily, ktorú zachytávajú vodítka 2. Nástroj 3 je k vŕtacej tyči 6 pripojovaný. Odstupňované ostrie uľahčuje delenie triesky. Otvorom 4 priteká rezná kvapalina k miestu rezu a vyplavuje triesku drážkou 5.
Obr. 2.17 Jednobritvý vrták s vonkajším odvodom triesky
Inou modifikáciou je jednodrážkový vrták, u ktorého funkciu reznej doštičky vykonáva hlava 1 s drážkou tvaru V a s lomeným asymetrickým usporiadaním ostria (obr. 2.18). Hlava sa pripája k valcovému telesu 4 s drážkou, ktoré je uložené v púzdre a upnuté v stroji. Rezná kvapalina sa privádza otvrom 5 a odplavuje triesku drážkou.
Obr. 2.18 Vrták s vŕtacou hlavou a s vonkajším odvodom triesky
Modifikácia jednodrážkového vrtáka na obr. 2.17 sa používa iba vo výnimočných prípadoch vzhľadom k nízkej produktivite. Modifikácia na obr. 2.18 je produktívnejšia, a preto sa používa k vŕtaniu dier s priemerom 3 až 20 mm až do hĺbky 1500 mm. V oboch prípadoch vykonáva hlavný pohyb obrobok. Brity aj vodítka sú u oboch variantov zo SK.
