Adresa: 150 Piccadilly, Londýn. Zasvätení vedia, tí ostatní - pokiaľ teda práve neplánujú vyhrať milión - vedieť nepotrebujú. Na tejto adrese totiž stojí hotel, kde sa ubytovávajú turisti z prvej tisícky horných "desaťtisíc". Hotel, ktorý je symbolom tradície, luxusu a bohatstva. Názov Ritz je už storočie pojmom. Od 24. mája 1906 sa v Londýne asi ťažko môžete ubytovať "snobskejšie".
Myšlienka na hotel v Londýne vo švajčiarskom hoteliérovi Césarovi Ritzovi asi hlodala celé oslavy príchodu 20. storočia. V Paríži už bol necelé dva roky otvorený Hôtel Ritz, ktorý stál na kulinárskej genialite Augusta Escoffiera, v Londýne plánoval Ritz genialitu architektonickú.

Na jej realizáciu najal francúzske duo Charles Mewés a Arthur Davis. S Mewésom mal Ritz dobré skúsenosti z rekonštrukcie parížskeho Ritzu (neskôr sa Mewés podieľal i na madridskej pobočke), Davis mal zase do projektu vniesť britský prvok.
Na Piccadilly tak začala rásť v krajinách britskej koruny dosiaľ nie príliš vídaná stavba. Okolo železnej konštrukcie, ktorá mala stavbu vystužiť, a ktorá bola inšpirovaná americkými mrakodrapmi, sa kopili detaily neuveriteľných tvarov.

Štyri medené levy strážiace rohy strechy bolo niečo ako šľahačka na torte, Londýnčania obzerajúci si stavbu boli však rovnako okúzlení i ďalšími architektonickými prvkami v štýle Ľudovíta XVI. a neoklasicizmu. Za múrmi sa skrývalo 133 izieb, z ktorých každá bola na svoj čas neobvykle vybavená súkromnou kúpeľňou, o ďalšom luxuse ani nehovoriac.

Slávny francúzsky bytový architekt Phillip Belloir Both navrhol štyri základné farebné koncepty - žltú, modrú, staroružovú a lososovú. Izby boli ozdobené obrovskými zrkadlami a opäť zariadené v mixe čias Ľudovíta XVI. a kráľa Eduarda.
Prakticky okamžite po otvorení sa stal londýnsky Ritz ubytovacou destináciou každého, kto sa považoval za celebritu, mohol si dovoliť nemalé ceny a predovšetkým pre každého, kto zohnal v novej senzácii lodýnskeho hotelierstva rezerváciu. Za šancu byť pri tom, keď portier zazvonil na špeciálny zvonček, ktorým oznamoval príchod návštevníka s korunou na hlave, sa stáli rady.
Hotel sa postupne stal destináciou Eduarda VII., kráľovnej-matky i jej dcéry, v súčasnosti panujúcej Alžbety II., za múrmi Ritzu sa stretli i španielsky kráľ Alfonso s Améliou Portugalskou.

Z nekorunovaných celebrít tu bývali i politici Winston Churchill a Charles de Gaulle alebo hviezdy strieborného plátna Charlie Chaplin a Judy Garlandová. V podstate sa tam - až na výnimky - nemuseli cítiť ako celebrity, vedľa nich býval obvykle niekto podobne slávny alebo urodzený.

Pokiaľ nenavštívil hotel až v poslednej štvrtine storočia dvadsiateho. V tom čase Ritz zažíval úpadok. Zlé vedenie a znížená koncentrácia na detail trochu zatienili slávnu auru hotela. Až v roku 1995 sa dvojičky Frederick a David Barclayovi rozhodli hotelu vrátiť jeho bývalý lesk a za 80 miliónov libier budovu zrekonštruovali. Okrem toho na izby zaviedli internet.