Kalotypy mali zrno a hrubú kresbu, daguerrotypia jemnú kresbu, ale chýbal im negatív a mohli sa pozorovať len v šikmom svetle, keď sa na zrkadlovej ploche objavil obraz.
V roku 1851 uviedol do praxe Frederic Scott Archer kolódiový proces na sklenenej priehľadnej doske. Tento sa nazýval tiež mokrý proces, pretože sa citlivá vrstva nalievala na podklad bezprostrodne pred expozíciou v aparáte. C. Russel o desať rokov neskôr objavil suché kolódiové dosky. Neskôr bol zavedený celuloidový priehľadný podklad a pás, Ktorý po zodokonalení používame dodnes.
Nedostatočný formát dagurrotypie, ťažkopádne operácie s nalievaním emulzií a ich okamžité spracovanie nedávali naádej na presadenie fotografov v tlči alebo voľnej tvorbe. A predsa sa to stalo.
V portrétnej fotografii sa preslávili už v samom začiatku dve osobnosti. Škót David Octavianus Hill, maliar, ktorý zhotovil v roku 1843 skupinový portrét 470 duchovných tak , že zložil individuálne zhotovené portréty mužov do skupiny, ktorú domaľoval. Expozícia trvla asi 4 až 5 minút. Tento fotografický maliar z Edinburgu zhotovil za 5 rokov asi 1500 polografických portrétov v štýle meštianskeho realizmu. Roku 1851 mal na svetovej výstave fotografií v Londýne vystavený súbor obrazov zhotovených kalotypiou.
Druhou osobnosťou bol Gaspard Felix Tournachon, prezývaný Nadar, ambiciózny kresliar, karikaturista a dramatik s mnohostrannými záujmami, ktorý začínal ako „artiste en daguerrotypie”. Od roku 1852 vytvoril vo svojom parížskom fotografickom ateliéri kolódiovým mokrým procesom, upraveným C. M. F. Niepcom de St. Victorom (1805-1870), stovky vynikajúcich portrétov slávnych maliarov, spisovateľov, básnikov, politikov a i. Vznikla tak galéria velikánov francúzskej dobovej kultúry 2. polovice 19. storočia. Byť portrétovaný Nadarom znamenalo spoločenský postup. Portrétom sa zaoberali aj iný maliari a sochári (Carjat, Salomon, Pierson). Od čias A. A. Disdériho však stratil portrét svoju vznešenosť a vysokú výtvarnú kultúru a stal sa základom živnostenskáho podnikania, kotré tvorí dodnes jednu z línií fotografickej profesie. Od počiatku 60. rokov 19. storočia až do prvej svetovej vojny, vznikali desaťtisíce vizitiek a kabinetiek na všetkých kontinentoch a celkom zmenili a ochromili činnosť portrétnych maliarov. Fotografia bola podrobnejšia, verejnejšia a lacnejšia. Zväčšená svadobná fotografia zastúpila v ráme reprezentačný obraz v domácnostiach. V iných podobách sa uplatnila vo verejných oficiálnych pristoroch. Neprenikla však do salónov, panských sídel, aj keď bola prezentovaná na početných výstavách (Hamburg 1899, Londýn 1900, Moskav 1902).
Fotografiu považovali do 30. rokov 20. storočia za chudobnú príbuznú dávno etablovaných umeleckých odborov.