Každú sekundu cvakajú spúšte fotografických prístrojov a tisíce snímok letia éterom ako telefotá, aby dokumentovali udalosť a zaistili prísun obrazového materiálu pre noviny, časopisy ale aj archívy a bezpečnostné a tajné sejfy.
Azda len počítače – od polovodičov, čipov k umelým pamätiam na diskoch – mali búrlivejší vývoj ako fotografia.
Ešte po druhej svetovej vojne bola farebná ilustrácia v dennej tlači vzácnou udalosťou. Trvalo to takmer storočie, kým začala byť farebná fotografia technicky aj výtvarne merateľná s maliarskou či grafickou produkciou. Dnes už jej kvalita devalvuje, pretože ju používa masová reklama, obalová technika a nespočetné množstvo časopisov aj dennej tlače.
V roku 1999 uplynulo 160 rokov od vzniku fotografie. Doterajšie písomné dokumenty, dejiny a fotografie dokumentujú prevažne postup jej výtvarného, štýlového zdokonaľovania a umelecké ambície tvorcov. Fotografia považovaná najprv za odvetvie priemyslu, potom za jednu z grafických techník zaradila sa medzi živnosti. Začali ju pestovať amatéri v spolkoch skôr ako záujmovú činnosť. Amatéri hľadali samostatný výraz, zväčša bez, ovplyvnenia obrazovou kultúrou minulosti a súčasnosti.
Iné uplatnenie nachádza fotografia vo vede (Lennard Nilsson) ako súčasť výskumu alebo pri prenose informácií všetkého druhu od ponuky tovaru až po obrazové dokumenty z kozmicekj sondy Význam fotografie a najmä jej význam pri zrode modernej civilizácie zostal zatiaľ hisitroikmi nedocenený. Keďže jej konečným produktom je statický obraz, ktorý je ukončený a vo chvíli vzniku sa stáva pamäťou minulosti, blíži sa čoraz viac grafike alebo mľbe, s ktorou hľadá spoločnú cestu.
Je prirodzené, že od holého záznamu smeruje k piktorializmu, k chlasnému akademizmu, prechádza obdobím úpadkového naturalizmu, sleduje líniu secesie (odtrhnutia), kritického realizmu. Z piktorializmu sa prebúdza v tzv. „čistej fotografii”, prechádza významným obdobím „novej vecnosti”, posilňuje sa aktualitou a reportážou v hľadaní „rozhodujúceho okamihu”, ako aj silnou humanistickou tendeciou. Túto podobu fotografie predstavil v roku 1955 svetu Edvard Steichen, kurátor zbierok amerického Múzea moderného umenia na výstave Ľudská rodina (Family of Man). V roku 1961 vychádza Polackova História fotografie, ktroá uvádza dielo Lécuyera, Gernsheima, Newhala (1945, 1955, 1949). České a slovenské verzie dejín sledujú vývoj fotografie predovšetkým z umeleckého aspektu, z výtvarného pohľadu, nie však ako prostriedku ktorý je svedectvom doby. Fotografia má využívať vlastný jazyk, vlastné štýlotvorné prostriedky, ktoré nie sú prevzaté z výtvarných disciplín a štýlov opartu, popradtu, minimalizmu, konceptualizmu alebo bezpredmetného obrazu.