Fotografia - história a dnešok

Z histórie fotografie
Od objavenia hníhtlače (J. Guttenberg, 1455) bola až po 400 rokoch vynájdená fotografia ako prostriedok moderného šírenia informácií obrazom. Stala sa zak prvým zástupcom masovej reprodukovateľnosti. Vznikla ako následok spojenia objavov optiky, chémie, tlače, grafiky. Francúz N. Niepce zamýšľal pôvodne zdokonaliť litografiu. Zinkovú spojku s tenkou vrstvou asfaltu vystavil pôsobeniu svetla v prístroji (camera obscura) vybavenom objektívom a vyvolal ju v zmesi petroleja a levandulového oleja. Prvé obrazy získal v roku 1822. Prvou zachovanou fotografiou je Pohľad na dvor z roku 1826 (veľkosť 20x16 cm), ktorú exponoval osem hodín. V roku 1829 sa spojil Niepce s Daguerrom a založili firmu, ktorá mala „ťažiť” zo všetkých možných výhod tohto nového „odvetvia priemyslu”. Daguerre nahradil asfalt jodidom strieborným (naparené strieborné doštičky) a objavil zdĺhavými vytrvalými pokusmi, že pary ortuti vyvolli na doskách obraz, ktorý ustálil najprv v kuchynskej soli, neskôr v tiosírane sodnom. Postu aj obraz nazval daguerrotypiou, a keď nebol sám úspešný pri komerčnom rozširovaní vynálezu, ponúkol francúzskemu štátu. Poslanci ho skutočne v snemovni zákonom prijali a verejne ohlásili 19. augusta 1839 na slávnostnom zasadaní francúzskej Akadémie. Vynález bol bez záväzkov a podmienok daný k dispozícii ľudstvu.
Louis Jacques Mandé Daguerre, majiteľ zábavného podniku Diorama v Paríži, bol uznávaný maliar. Získal fotografický obraz ktorý mal podobu malých originálov. Na postriebrených doštičkách vytvoril obrazové kompozície troch žánrov: zátišie, portrét a neskôr krajíina (najstaršia daguerrotypia je z roku 1837). 20. januára 1839 predložil Angličan Henry William Fox Talbot Kráľovskej spoločnosti vied v Londýne prvú snímku na papieri nasiaknutom roztokom chloridu strieborného (1835), vyvolanú kyselinou dubienkovou a ustálenú bromidom draselným. Postup zvaný kalotypia mal tú výhodu, že sa tal z negatívu zhotovovať ľubovľný počet kópií. Vďaka svojej reprodukovateľnosti sa stala fotografia fenoménom 19. a 20. storočia. V dôsledku zdĺhavého postupu londýnskych vedcov prepásli Angličania svoje šance. Prvenstvo získali Francúzi a epochálny vynález pod egidou priemyselného odvetvia vstúpil do do svetových dejín všetkých národov.

Kalotypy mali zrno a hrubú kresbu, daguerrotypia jemnú kresbu, ale chýbal im negatív a mohli sa pozorovať len v šikmom svetle, keď sa na zrkadlovej ploche objavil obraz.
V roku 1851 uviedol do praxe Frederic Scott Archer kolódiový proces na sklenenej priehľadnej doske. Tento sa nazýval tiež mokrý proces, pretože sa citlivá vrstva nalievala na podklad bezprostrodne pred expozíciou v aparáte. C. Russel o desať rokov neskôr objavil suché kolódiové dosky. Neskôr bol zavedený celuloidový priehľadný podklad a pás, Ktorý po zodokonalení používame dodnes.
Nedostatočný formát dagurrotypie, ťažkopádne operácie s nalievaním emulzií a ich okamžité spracovanie nedávali naádej na presadenie fotografov v tlči alebo voľnej tvorbe. A predsa sa to stalo.
V portrétnej fotografii sa preslávili už v samom začiatku dve osobnosti. Škót David Octavianus Hill, maliar, ktorý zhotovil v roku 1843 skupinový portrét 470 duchovných tak , že zložil individuálne zhotovené portréty mužov do skupiny, ktorú domaľoval. Expozícia trvla asi 4 až 5 minút. Tento fotografický maliar z Edinburgu zhotovil za 5 rokov asi 1500 polografických portrétov v štýle meštianskeho realizmu. Roku 1851 mal na svetovej výstave fotografií v Londýne vystavený súbor obrazov zhotovených kalotypiou.
Druhou osobnosťou bol Gaspard Felix Tournachon, prezývaný Nadar, ambiciózny kresliar, karikaturista a dramatik s mnohostrannými záujmami, ktorý začínal ako „artiste en daguerrotypie”. Od roku 1852 vytvoril vo svojom parížskom fotografickom ateliéri kolódiovým mokrým procesom, upraveným C. M. F. Niepcom de St. Victorom (1805-1870), stovky vynikajúcich portrétov slávnych maliarov, spisovateľov, básnikov, politikov a i. Vznikla tak galéria velikánov francúzskej dobovej kultúry 2. polovice 19. storočia. Byť portrétovaný Nadarom znamenalo spoločenský postup. Portrétom sa zaoberali aj iný maliari a sochári (Carjat, Salomon, Pierson). Od čias A. A. Disdériho však stratil portrét svoju vznešenosť a vysokú výtvarnú kultúru a stal sa základom živnostenskáho podnikania, kotré tvorí dodnes jednu z línií fotografickej profesie. Od počiatku 60. rokov 19. storočia až do prvej svetovej vojny, vznikali desaťtisíce vizitiek a kabinetiek na všetkých kontinentoch a celkom zmenili a ochromili činnosť portrétnych maliarov. Fotografia bola podrobnejšia, verejnejšia a lacnejšia. Zväčšená svadobná fotografia zastúpila v ráme reprezentačný obraz v domácnostiach. V iných podobách sa uplatnila vo verejných oficiálnych pristoroch. Neprenikla však do salónov, panských sídel, aj keď bola prezentovaná na početných výstavách (Hamburg 1899, Londýn 1900, Moskav 1902).
Fotografiu považovali do 30. rokov 20. storočia za chudobnú príbuznú dávno etablovaných umeleckých odborov.

Fotografovia navštevovali súktromné školy, aby si neskôr mohli otvoriť vlastný ateliér. Fotografia bola zaradená do dokumemtačných stredísk geografických, pamiatkových, galerijných inštitúcií a onedlho sa stala nevyhnutnou v medicíne, priemysle a obchode. Filmové a fotografické reklamné oddelenie vybudoval Baťa v Zlíne a vo svete začali vznikať ateliéry pre módnu a reklamnú fotografiu. Fotografia sa pozvoľna zaraďovala medzi odbory úžitkového umenia.
Už koncom 19. storočia sa združili amatérski fotografi do klubov, v ktorých sa zdokonaľovali v technike, štýle, kde sa učili pracovať s umelým osvetlením. Najvyššim cieľom bolo stať sa umelcom. Začali sa odlišovať aj metodické postupy v rámci rôznych žánrov. Vývoj postupoval od štúdiovej inscenovanej a aranžovanej fotografie živého či neživého modelu k dokumentárnej a reportážnej fotografii. Hovorí sa, že 19. storočie skončilo až v deň sv. Anny v roku 1914 vyhlásením prvej svetovej vojny. Už pred týmto dátumom vznikali živé reportáže a dokumenty, ale až vo vojnových rokoch zvečnili reportéri nadšených Nemcov v Berlíne (1914), ťažké boje pri Verdune, Marne, exekúcie poľných súdov, biedu a nešťastie v Haliči, na Ukraine, zúfalstvo a hlad v Rusku. Tu sa formoval základ spravodajskej, dokumentárnej fotografie, zameranej na aktuálne udalosti. Z fotografie sa stáva svedok doby. Heslo uvidieť, prežiť, podať správu sa stalo pevným základom fotografických agentúr a tlačových kancelárií (Agence France-Press). Vojnovými spravodajskými fotorgrafiami začal Felix H. Man (1916) svoju novinársku viac ako šesťdesiatročnú kariéru. Pôsobil spočiatku v nemeckých novinách (Berliner a Münecher Illustrierte), potom v anglickom Weekly Illustrated, Picture Post a napokon v americkom časopise Life. Fotografie používal najskôr ako skice, keď získal maloformátny Ermanox a po roku 1924 Barnackovu Leicu, odštartoval éru modernej živej fotografickej reportáže a dokumentu, kotrá ovládla svet. Ešte v tridsaty.ch rokoch, v obfobí americkej americkej hospodárskej krízy (1929-34), fotgrafovali D. Langeová, W. Evans, B. Shahn a iní na sklopné komory formátu 6/9 a 4,5/6. Fotografie ukazovali, burcovali, dokumentovali, provokovali obrazom aj sprievodným textom. Obrazová žurnalistika je hlavnou doménou modernej masovej komunikácie a frekvencia jej produkcie je ťažko predstaviteľná.

Každú sekundu cvakajú spúšte fotografických prístrojov a tisíce snímok letia éterom ako telefotá, aby dokumentovali udalosť a zaistili prísun obrazového materiálu pre noviny, časopisy ale aj archívy a bezpečnostné a tajné sejfy.
Azda len počítače – od polovodičov, čipov k umelým pamätiam na diskoch – mali búrlivejší vývoj ako fotografia.
Ešte po druhej svetovej vojne bola farebná ilustrácia v dennej tlači vzácnou udalosťou. Trvalo to takmer storočie, kým začala byť farebná fotografia technicky aj výtvarne merateľná s maliarskou či grafickou produkciou. Dnes už jej kvalita devalvuje, pretože ju používa masová reklama, obalová technika a nespočetné množstvo časopisov aj dennej tlače.
V roku 1999 uplynulo 160 rokov od vzniku fotografie. Doterajšie písomné dokumenty, dejiny a fotografie dokumentujú prevažne postup jej výtvarného, štýlového zdokonaľovania a umelecké ambície tvorcov. Fotografia považovaná najprv za odvetvie priemyslu, potom za jednu z grafických techník zaradila sa medzi živnosti. Začali ju pestovať amatéri v spolkoch skôr ako záujmovú činnosť. Amatéri hľadali samostatný výraz, zväčša bez, ovplyvnenia obrazovou kultúrou minulosti a súčasnosti.
Iné uplatnenie nachádza fotografia vo vede (Lennard Nilsson) ako súčasť výskumu alebo pri prenose informácií všetkého druhu od ponuky tovaru až po obrazové dokumenty z kozmicekj sondy Význam fotografie a najmä jej význam pri zrode modernej civilizácie zostal zatiaľ hisitroikmi nedocenený. Keďže jej konečným produktom je statický obraz, ktorý je ukončený a vo chvíli vzniku sa stáva pamäťou minulosti, blíži sa čoraz viac grafike alebo mľbe, s ktorou hľadá spoločnú cestu.
Je prirodzené, že od holého záznamu smeruje k piktorializmu, k chlasnému akademizmu, prechádza obdobím úpadkového naturalizmu, sleduje líniu secesie (odtrhnutia), kritického realizmu. Z piktorializmu sa prebúdza v tzv. „čistej fotografii”, prechádza významným obdobím „novej vecnosti”, posilňuje sa aktualitou a reportážou v hľadaní „rozhodujúceho okamihu”, ako aj silnou humanistickou tendeciou. Túto podobu fotografie predstavil v roku 1955 svetu Edvard Steichen, kurátor zbierok amerického Múzea moderného umenia na výstave Ľudská rodina (Family of Man). V roku 1961 vychádza Polackova História fotografie, ktroá uvádza dielo Lécuyera, Gernsheima, Newhala (1945, 1955, 1949). České a slovenské verzie dejín sledujú vývoj fotografie predovšetkým z umeleckého aspektu, z výtvarného pohľadu, nie však ako prostriedku ktorý je svedectvom doby. Fotografia má využívať vlastný jazyk, vlastné štýlotvorné prostriedky, ktoré nie sú prevzaté z výtvarných disciplín a štýlov opartu, popradtu, minimalizmu, konceptualizmu alebo bezpredmetného obrazu.

Tak ako sa vyvýja jazyk, technika, myslenie, vyvýja sa aj teória a s ňou nárok na zmysel a ciele fotografického zobrazovania.

Digitálna fotografia
Digitálna fotografia je vlastne digitálne vyfotený obraz ktorý sa ďalej spracúva v počítači. Je to nechemická, elktronicko optická fotografia vytvorená prostredníctvom elektronických, digitálnych fotoaparátov, alebo videotechniky.

Imaginatívna fotografia
Je to fotografia, ktorá prezentuje vnútorný model skutočnosti – svet predstáv, ptrostredníctvom vonkajšieho modelu – reálnych objektov. Podstatou imaginatívnej fotografie sú fantazijné predstavy a princípom tvorby je asociatívnosť. Imaginatívna fotografia sa objavuje v tvorbe Francúza E. Atgeta, neskôr v surrealizme. Využíva techniku koláže a montáže (na Slovensku M. Robinskonová, R. Kočan, P. Rónai, Ľ. Lauffová a i.).

Inscenovaná fotografia
Je to fotografia s figurálnym námetom vznikajúca v ateliéri, pri tvorbe ktorej sa uplatňuje režijno-scenáristický prístup aranžovania fotografických objektov a prostredia. V druhej polovici 20. storočia sa prelína s aktuálnymi princípmi performancie a postmoderny. Na Slovensku sa spája s novou vlnou česko-slovenskej fotografie (Z. Mináčová, M. Havránková, P. Breza)a nástupom mladých fotografov, absolventov pražskej FAMU, narodených okolo r. 1960 (R. Prekop, M. Župník, T. Stano, M. Švolík, K. Varga).