Žiak bez motivácie – Každý žiak prejavuje nezáujem o telesnú výchovu a šport spôsobom sebe vlastným – od otvoreného únikového spôsobu správania (nepríde na vyučovanie, vyhovára sa, rodičia mu píšu ospravedlnenky, zabúda si úbor, zašíva sa v rámci skupiny), cez vyrušovanie, provokácie, agresivitu, zosmiešňovanie až po odmietanie spolupráce a vykonávanie pohybových činností. Neprehliadnuci fenomén je strácanie záujmu o školskú telesnú výchovu s pribúdajúcim vekom a zvlášť ohraničený záujem u mládeže vo veku od 16-19 rokov. Ďalším fenoménom straty motivácie sú zmeny a posuny v škále záujmov v období puberty, vplyv skupiny v rovnakom veku, ale aj pohodlnosť, konzumný spôsob života, chýbajúca pripravenosť na pohybovú aktivitu, známky z telesnej výchovy, ale aj malý záujem rodičov o pohybové a športové výsledky svojich detí. Motiváciu na výkon značne ovplyvňuje zážitok úspechu či neúspechu. Učiteľ má pochváliť už aj čiastočný úspech a snahu a nielen talent.

Žiaci s nízkou telesnou zdatnosťou – Nie všetci žiaci sú orientovaní na podávanie pohybového výkonu. Žiaci so slabými výkonmi, najmä v motorickej oblasti, majú rôzne príčiny tohto stavu, ktoré ležia na rôznych úrovniach: vrodené a zdedené indispozície, mozgové poškodenia, poruchy CNS, nedostatok pohybu, dyspraxiu, dyskinéza, rodičovský výchovný štýl – úzkostlivý, ktorý je založený na stálom varovaní pred niečím a štýl ochranársky, kde rodič má tendenciu stále chrániť dieťa a ochraňovať. Opakované správanie u určitých žiakov nesmie učiteľ prehliadnuť a musí sa s tým zaoberať a individuálne alebo aj v prítomnosti rodičov takýto problém riešiť.

Riešenie problému sa definuje ako proces, ktorým sa odhaľuje správny sled alternatív, a ktorý vedie k cieľu alebo myšlienkovému riešeniu. Fázy riešenia problému (Kozielecki):

1. Odkrytie problému
2. Analýza problémovej situácie
3. Utváranie návrhov riešenia – hypotézy, metódy (produktívna fáza)
4. verifikácia návrhov

Učiteľ musí riešiť problémové situácie vzniknuté na vyučovacej hodine, musí znižovať počty problémových žiakov a odstraňovať problémy pre žiakov. Učitelia telesnej výchovy by mali:

- rešpektovať potreby jednotlivcov na vyučovaní
- dávať pozor a sledovať všetkých žiakov – ak učiteľ stojí, má si vybrať správne postavenie v telocvični
- udržiavať kontakt očami so žiakmi bez rozdielu so všetkými, nie len s jedným žiakom – všetci žiaci sú dôležití a hodní pohľadu
- motivovať svojich žiakov
- využiť diferenciáciu na vyučovaní
- redukovať úzkosť a defenzívnosť, pomáhať prekonávať rozpaky
- rozdeľovať úlohy na časti, vytyčovať optimálne, splniteľné ciele
- vytvoriť informačný záznam o rušivom a nevhodnom správaní jednotlivých žiakov
- nepoužívať telesné tresty, ktoré sú v telesnej výchove také obľúbené – "daj si desať kľukov"
- počúvať žiakov, ale nenechať ich, aby si testovali, čo všetko si môžu k učiteľovi dovoliť, žiaci majú právo sa pýtať, ak niečomu nerozumejú
- nedovoliť vyrušovanie sa žiakov navzájom
- vyžadovať od žiakov ticho, keď učiteľ vysvetľuje
- vyžadovať primeranú úctu voči sebe a žiakmi navzájom
- neoceňovať len výkon, dať žiakom poznať, že aj snaha sa cení
- vytvoriť si signály (aj píšťalkou)
- dohodnúť sa so žiakmi, napísať si s nimi zmluvu a stanoviť si základné pravidlá na vyučovaní telesnej výchovy