Politicko-ekonomické zmeny v ostatných rokoch priniesli so sebou i zmeny v našej spoločnosti a v súvislosti s jej potrebami sa zákonite objavili i nové názory pedagogikej verejnosti na výchovu a vzdelávanie. Tak prišlo k zmenám i v oblasti telesnej výchovy a športu a to na vedeckej i praktickej úrovni. Za najvýznamnejšie z nich považujeme predovšetkým schválenie nového systému vied o športe v školskej praxi najmä požiadavku humanistických prístupov v telovýchovnom vzdelávaní, s ktorou sa ale súčasne objavili i nesprávne postoje verejnosti k tomuto javu.

Ak humanizmus hlása úctu k ľudskej osobnosti a starostlivosť o človeka, potom humanizácia školstva znamená vytvoriť príjemné bezstresové prostredie pre učiteľa i žiaka, aby bola škola „dielňou ľudskosti“, ako to žiadal už Komenský. Jeho chápanie školy ako dielne ľudskosti je teda stále aktuálne a ponúka podnety pre riešenie problematiky humanizácie súčasnej školy.

Humanizácia telesnej výchovy v praxi predpokladá okrem zabezpečenia materiálnych podmienok a vytvorenia príjemnej pedagogickej klímy i nové chápanie úlohy dieťaťa na základe poznania jeho individuálnych daností s dôrazom na motiváciu detí k pohybovým činnostiam a prispôsobovanie tempa vzdelávania tempu zrelosti dieťaťa. Odmieta sa pritom akékoľvek donucovanie a násilie. Do popredia sa dostávajú predovšetkým výchovné aspekty prípravy na život, čo predpokladá zložitý a dlhodobý proces získavania detí pre pravidelnú pohybovú aktivitu.

Z hľadiska humanizačných snáh v telesnej výchove netreba byť však skeptikmi. Už Učebné osnovy telesnej výchovy pre 1. stupeň schválené MŠ SR možno považovať za príspevok k humanizácii telesnej výchovy. V nich sa nahrádza klasifikácia telesnej výchovy slovným hodnotením, čo sa považuje u mladších žiakov za humánnejšie, pretože nenavodzuje stresové situácie, hoci prax priniesla v súvislosti so zrušením klasifikácie i niektoré negatívne javy.

Je potrebné riešiť otázku – ako hodnotiť výsledky práce a snahy žiaka na hodinách telesnej výchovy, lebo klasifikácia sa zrušila a slovné hodnotenie bez akejkoľvek diagnostickej činnosti sa odrazilo v zníženej úrovni výkonnosti, motivácie žiakov k niektorým cvičeniam a často i v nezodpovednom prístupe učiteľov k plneniu požiadaviek a cieľov stanovených učebnými osnovami. Nie je totiž reálne, aby učiteľ vyhodnotil 20-25 i viac žiakov bez merania a hodnotenia rozvoja ich schopností a zručností zo základného učiva predpísaného učebnými osnovami, teda zistenia dynamiky nárastu výkonnosti za určité obdobie. S touto problematikou súvisia štandardy, ktoré budú prínosom a nadobudnú funkciu kontroly. Budú objektivizovať reálnu úroveň pripravenosti žiaka, ale i hodnotiť kvalitu vyučovania, teda výsledky práce učiteľa v telesnej výchove, predpokladá sa, že majú plniť aj motivačno-stimulačnú funkciu.

Humanizujúca hodnota telesnej výchovy spočíva tiež v aktivizácii všetkých, nielen výnimočne disponovaných jedincov k pohybovým činnostiam.

Ďalším prvkom humanizácie je alternatívnosť prostriedkov telesnej výchovy, zbavenej direktívnosti riadenia vo všeobecnosti i stereotypnosti v riadení konkrétneho telovýchovného procesu. Učiteľ si môže zvoliť tie, ktoré mu lepšie vyhovujú z hľadiska jeho schopností alebo podmienok danej školy. Už v tom je možné predpokladať alternatívne myslenie a tvorivosť učiteľa v riešení pedagogických situácií pri formovaní osobnosti žiaka.Novým prvkom je odporúčanie citlivého prístupu k výkonnostnému chápaniu telesnej výchovy najmä v medziosobnom porovnávaní motorických výkonov žiakov. Z toho vyplýva, že v 1. a 2. ročníku treba tieto podriadiť emocionalite, t.j. hre a radosti z pohybu. Až v 3. a 4. ročníku adekvátnymi prostriedkami a zaujímavou organizáciou formovať racionálne jadro motivácie pre individuálne potreby žiakov. V pedagogickej praxi i výskume to znamená, že telesnú výchovu na 1. stupni. Základnej školy musíme chápať ako predmet, v rámci ktorého by mala dominovať snaha získať žiaka pre pravidelné cvičenie, teda ako telovýchovné vzdelanie prostredníctvom rôznych pohybových aktivít so zreteľom na to, či daná pohybová činnosť pôsobí jedincovi radosť a uspokojuje jeho potreby. Predpokladá sa, že najmä v radosti z pohybu a v osobnej sebarealizácii spočíva humanizujúca hodnota telesnej výchovy.

Humanizácia telesnej výchovy je tiež vedieť sa vžiť do situácie žiaka, akceptovať jeho danosti. Aby sa naše školstvo mohlo vysporiadať s niektorými úlohami, mali by nastať zmeny predovšetkým v osobnosti učiteľa, jeho postojoch i v pôsobení na žiakov. Vyžaduje to celkovú zmenu v myslení, zmenu spolupráce pedagógov s rodičmi. Zmenu možno dosiahnuť sebakontrolou a sebautváraním učiteľa, ale na to je nevyhnutná ochota, vlastná vôľa, odhodlanie zmeniť niečo vo svojom štýle práce, vo svojich rutinných postupoch, čomu sa mnohí najmä starší pedagógovia bránia.

Za jednu z možných ciest humanizácie telesnej výchovy, ktorá bola u nás v minulosti len často deklarovaná, je upriamenie pozornosti na možnosti uplatnenia niektoré prvky z alternatívnych škôl. Ide o uplatňovanie tých princípov alternatívneho vyučovania, ktoré si nevyžadujú žiadne finančné náklady, ale sú overené a akceptovateľné i pre školy s odlišnou praxou. Spoločným znakom filozofie alternatívnych škôl je humánnosť výchovy, ktorá vychádza z názoru na človeka ako slobodného indivídua s určitými schopnosťami a záujmami s cieľom rozvinúť tieto schopnosti a záujmy, aby slúžili dieťaťu po celý život. K dosiahnutiu takéhoto cieľa nemôže stáť v popredí záujmu učiteľov množstvo učebnej látky určené k osvojeniu zložitých pohybových štruktúr a náročných zručností, ale optimálne pre život potrebné množstvo vedomostí a zručností, zdravé nenásilné rozvíjanie prirodzených daností jedinca za adekvátnej motivácie a aktivizácie jeho tvorivých síl. Je tu však aj nutné upozorniť na negatívne javy, vyplývajúce z nesprávneho poňatia humanizačných snáh na školách, ktoré sa prejavujú v nedostatočnej príprave, niekedy až benevolentnom prístupe učiteľov k hodinám telesnej výchovy.

Dôsledkom je prehlbujúca sa tendencia ohrozenia individuálnych hodnôt ako je pohybový rozvoj, zdravie, výkonnosť, psychická odolnosť a tým i všeobecná zdatnosť detskej populácie. Alarmujúcou je skutočnosť, že učitelia nekladú dostatočný dôraz ani na správne držanie tela žiakov, čo je jedným zo základných zdravotných cieľov telesnej výchovy na 1. stupni ZŠ. Aj uplatňovanie pohybových hier v atletike, gymnastike, plávaní a iných pohybových aktivitách v rámci telesnej výchovy je nedostatočné. V školskej telesnej výchove stále absentuje alebo len v malej miere sa uplatňujú aj hudobno-pohybové a tanečné hry s cieľom kultivácie pohybu v rámci tematického celku: Rytmická gymnastika a tanec. Výskum potvrdil, že cieľavedomé špecificky programované hudobno-pohybové a tanečné hry, v ktorých si žiak upevňuje vedomosti z vecného učiva, opakuje osvojené prvky z hudobnej výchovy a cvičením na hudbu rozvíja nielen motorické schopnosti, ale aj rytmické estetické cítenie, môže sa uplatniť aj pre rozvoj všeobecnej kondície žiakov mladšieho školského veku.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Humanizácia a demokratizácia v školstve a telesnej výchove