Politicko-ekonomické zmeny v ostatných rokoch priniesli so sebou i zmeny v našej spoločnosti a v súvislosti s jej potrebami sa zákonite objavili i nové názory pedagogikej verejnosti na výchovu a vzdelávanie. Tak prišlo k zmenám i v oblasti telesnej výchovy a športu a to na vedeckej i praktickej úrovni. Za najvýznamnejšie z nich považujeme predovšetkým schválenie nového systému vied o športe v školskej praxi najmä požiadavku humanistických prístupov v telovýchovnom vzdelávaní, s ktorou sa ale súčasne objavili i nesprávne postoje verejnosti k tomuto javu.

Ak humanizmus hlása úctu k ľudskej osobnosti a starostlivosť o človeka, potom humanizácia školstva znamená vytvoriť príjemné bezstresové prostredie pre učiteľa i žiaka, aby bola škola „dielňou ľudskosti“, ako to žiadal už Komenský. Jeho chápanie školy ako dielne ľudskosti je teda stále aktuálne a ponúka podnety pre riešenie problematiky humanizácie súčasnej školy.

Humanizácia telesnej výchovy v praxi predpokladá okrem zabezpečenia materiálnych podmienok a vytvorenia príjemnej pedagogickej klímy i nové chápanie úlohy dieťaťa na základe poznania jeho individuálnych daností s dôrazom na motiváciu detí k pohybovým činnostiam a prispôsobovanie tempa vzdelávania tempu zrelosti dieťaťa. Odmieta sa pritom akékoľvek donucovanie a násilie. Do popredia sa dostávajú predovšetkým výchovné aspekty prípravy na život, čo predpokladá zložitý a dlhodobý proces získavania detí pre pravidelnú pohybovú aktivitu.

Z hľadiska humanizačných snáh v telesnej výchove netreba byť však skeptikmi. Už Učebné osnovy telesnej výchovy pre 1. stupeň schválené MŠ SR možno považovať za príspevok k humanizácii telesnej výchovy. V nich sa nahrádza klasifikácia telesnej výchovy slovným hodnotením, čo sa považuje u mladších žiakov za humánnejšie, pretože nenavodzuje stresové situácie, hoci prax priniesla v súvislosti so zrušením klasifikácie i niektoré negatívne javy.

Je potrebné riešiť otázku – ako hodnotiť výsledky práce a snahy žiaka na hodinách telesnej výchovy, lebo klasifikácia sa zrušila a slovné hodnotenie bez akejkoľvek diagnostickej činnosti sa odrazilo v zníženej úrovni výkonnosti, motivácie žiakov k niektorým cvičeniam a často i v nezodpovednom prístupe učiteľov k plneniu požiadaviek a cieľov stanovených učebnými osnovami. Nie je totiž reálne, aby učiteľ vyhodnotil 20-25 i viac žiakov bez merania a hodnotenia rozvoja ich schopností a zručností zo základného učiva predpísaného učebnými osnovami, teda zistenia dynamiky nárastu výkonnosti za určité obdobie. S touto problematikou súvisia štandardy, ktoré budú prínosom a nadobudnú funkciu kontroly. Budú objektivizovať reálnu úroveň pripravenosti žiaka, ale i hodnotiť kvalitu vyučovania, teda výsledky práce učiteľa v telesnej výchove, predpokladá sa, že majú plniť aj motivačno-stimulačnú funkciu.

Humanizujúca hodnota telesnej výchovy spočíva tiež v aktivizácii všetkých, nielen výnimočne disponovaných jedincov k pohybovým činnostiam.

Ďalším prvkom humanizácie je alternatívnosť prostriedkov telesnej výchovy, zbavenej direktívnosti riadenia vo všeobecnosti i stereotypnosti v riadení konkrétneho telovýchovného procesu. Učiteľ si môže zvoliť tie, ktoré mu lepšie vyhovujú z hľadiska jeho schopností alebo podmienok danej školy. Už v tom je možné predpokladať alternatívne myslenie a tvorivosť učiteľa v riešení pedagogických situácií pri formovaní osobnosti žiaka.