Šofér prudko otvoril kabínu a vybehol von. Pod kolesami bolo osobné auto a v ňom vodič. My vnútri sme boli nervózni, čo sa stalo. Otvorili sa všetky dvere a električka rázom ostala prázdna. Všetci sa nahrnuli dopredu a už len boli počuť vety typu: „Preboha, bože môj, ako to, kto bol na vine?“ Nikto nevydal zo seba súvislú vetu. Ani ja. Jeden cestujúci mal pre sebe mobilný telefón a zavolal políciu a záchrannú službu. Hneď ako dorazili, nás odohnali. Nevedeli si s autom poradiť a tak privolali ešte požiarnikov s hydraulickými nožnicami. Ja som si všimol, ako vybrali mladého muža. Hlavu mal celú zakrvavenú a ruky zohavené. Zostalo mi zle, otočil som sa a odišiel pešo domov. Ešteže bývam len dva kilometre odtiaľto. Stále som to mal pred očami, a na mysli celú noc, a nejednu. A mám to aj teraz. Až teraz som si uvedomil, že človek nikdy nevie, čo sa môže stať o sekundu, minútu, hodinu, deň či mesiac. Stačí chvíľa nepozornosti a je úplne iný priebeh udalostí. Vždy sa niečo udeje a bude diať na tomto svete.