Zemiaky sa dostali na stredoeurópsky jedálny lístok pomerne nedávno. Až v polovici 18 storočia boli privezené z Južnej Ameriky a začali sa sadiť aj v Európe ako potravinová rastlina.
Z celej rastliny sú jedlé len oválne útvary, ktorých tvar pripomína koreňové hľuzy. Z botanického hľadiska sú to však zásobné časti klíčivých výhonkov.
Dnes sa na poliach pestuje vyše 130 odrôd zemiakov. S ročnou spotrebou asi 80 kilogramov na hlavu patria zemiaky v našich zemepisných šírkach k najdôležitejším základným potravinám.
Zemiaky sú neprávom podozrievané, že spôsobujú tučnotu. Obsahujú síce veľa škrobu, a tým aj sacharidov bohatých na energiu - pripadá na ne asi 18 % hmotnosti zemiakov. Na druhej strane však treba na ich obranu povedať, že ich bielkovinová zložka obsahuje všetky esenciálne aminokyseliny, mimoriadne dôležité pre látkovú výmenu každého človeka. Bielkoviny zemiakov sú totiž, na rozdiel od mnohých iných potravín, takmer stopercentne využiteľné. Zemiaky sú preto z hľadiska zdravej výživy výnimočné hodnotnou potravinou. Na zemiaky sa môžeme pozerať aj ako na veľkých darcov vitamínov: 100 gramov obsahuje až 22 miligramov vitamínu C a aj značné množstvo vitamínu B1, B2 a niacínu. Na rozdiel od mnohých druhov koreňovej zeleniny sa nemusíme pri zemiakoch obávať, že zaťažia náš organizmus dusičnanmi.
Zemiaky nakupujeme podľa dvoch kritérií - podľa ich vlastností pri varení a podľa zbierania. ranné zemiaky sa zbierajú od júna do začiatku augusta. Sú obľúbené pre svoju typickú chuť a často sa varia v šupke. Začiatkom augusta sa začína sezóna zberu stredne raných zemiakov. Tieto zemiaky sa hodia hlavne na varenie v šupke, vo fólii alebo pečenie. Odrody, ktoré sa zbierajú v septembri a októbri, sú vhodné na zimné uskladnenie.
Ak sa zemiaky začnú zelenať alebo klíčiť, môže sa v nich vytvárať solanín. Solanín je alkalicky reagujúca jedovatá látka. Takéto zemiaky by sa už nemali jesť. Varením sa obsah solanínu v zemiakoch znižuje. Voda, v ktorej sa zemiaky varili, sa však musí vyliať.