I. Úvod k podstate a účelu diecéznej synody.

Kánon 460 definuje diecéznu synodu ako "zhromaždenie (coetus) vybratých kňazov a iných veriacich partikulárnej cirkvi, ktorí diecéznemu biskupovi poskytujú pomoc pre dobro celého diecézneho spoločenstva".

1. Účelom diecéznej synody je poskytnúť pomoc biskupovi vo výkone úradu jemu vlastnému, menovite, riadeniu kresťanského spoločenstva.

Tento účel podmieňuje jednotlivé úlohy určené tým kňazom, ktorí sa zúčastňujú na práci synody "ako múdri spolupracovníci posvätného rádu episkopátu, jeho pomocníci a vybrané nástroje, a ktorí sú povolaní slúžiť božiemu ľudu". Synoda tiež poskytuje biskupovi možnosť povolať ku spolupráci s ním a s jeho kňazmi niektorých laických veriacich, ako aj niektorých vybraných členov reholí. Toto je konkrétna forma zodpovednosti a záujmu všetkých veriacich na výstavbe Tela Kristovho. V procese synody biskup tiež vykonáva úrad riadenia Cirkvi zverený do jeho starostlivosti. Rozhoduje o jej zvolaní, predkladá otázky, o ktorých sa má na synode diskutovať a predsedá synodálnym zasadnutiam. Naviac, je to práve biskup, ktorý, ako jediný zákonodarca podpisuje synodálne vyhlásenia a dekréty a prikazuje ich zverejnenie.
Synoda je takto "kontextuálne a neoddeliteľne úkonom biskupského riadenia a udalosťou spoločenstva, čím vyjadruje tú stránku hierarchickej jednoty, ktorá prináleží vlastnej podstate Cirkvi. Boží ľud tak nie je nejakým beztvarým zoskupením učeníkov Kristových, ale skôr kňazské spoločenstvo, organicky usporiadané od svojho počiatku podľa vôle jeho Zakladateľa, ktorého hlavou je v každej diecéze biskup, ako viditeľný princíp a základ jednoty a jeho výhradný predstaviteľ. Takto každý pokus postaviť synodu do opozície voči biskupovi z dôvodu "reprezentovania božieho ľudu" je v protiklade k autentickému poriadku cirkevných vzťahov. 2. Tí, ktorí sa podieľajú na synode, "poskytujú pomoc diecéznemu biskupovi" tak, že vyjadria svoju mienku, resp. "hlas" (votum), týkajúci sa otázok ním predložených. Tento "hlas" je definovaný ako "poradný", čím sa naznačuje, že biskup je slobodný v tom, či prijme alebo neprijme odporúčania vypracované pre neho členmi synody. Avšak to neznamená, že takýto "hlas" má malú dôležitosť alebo že je len "vonkajšou" radou niekoho, kto nemá zodpovednosť za konečný výsledok synody.