Na mnohé z nich sa odvolávali aj dekréty provinčných koncilov tej doby.
V nasledujúcej karolovskej reforme boli diecézne synody využívané ako prvotný nástroj na dosiahnutie uplatňovania rozhodnutí a dekrétov provinciálnych koncilov.
Obdobie Gregorovej reformy (1049 – 1124) bolo časom plnej synodálnej aktivity. Stretávali sa však viac biskupi na regionálnej či provinciálnej úrovni. Preto pápež Inocent III. v odpovedi arcibiskupovi z Rossana v roku 1198 pripomenul, že opáti a kňazi sú povinní sa pod cenzúrou dostaviť na synodu a povzbudil, aby sa diecézne synody slávili veľmi solídne.
Šiesta konštitúcia Štvrtého lateránskeho koncilu, ktorý zvolal Inocent III., prvýkrát predpísala pre celú Cirkev spoločnú normu o každoročnom slávení diecéznej synody. Myšlienka bola dobrá, ale jej realizácia už nie. Na mnohých miestach sa diecézne synody stali každoročnou povinnosťou a nepriniesli pre svoju formálnosť žiadaný účinok na zlepšenie kresťanského života kléru i veriacich.
Obdobie dekadencie diecéznych synod sa predĺžilo aj aviňonským obdobím pápežstva v štrnástom storočí a krízou pápežstva v nasledujúcom storočí, hoci koncil v Bazileji v roku 1433 sa opätovne pokúšal oživiť diecézne a provinčné synody a koncily.
Pre odpor, ktorý v Cirkvi vyvolali nepriehľadné vzťahy na najvyšších miestach v Cirkvi, ktoré sa prejavovali aj na konciloch tej doby, idea diecéznej synody ustúpila vtedajšej duchovnej orientácii v Cirkvi, ktorá sa v prípade mnohých pápežov a biskupov venovala viac otázkam humanizmu ako pastorácii. Preto zostalo aj mŕtvou literou nariadenie Piateho lateránskeho koncilu (1512 – 1517) o obnovení praxe diecéznych synod a provinčných koncilov.
Situácia sa zmenila až vtedy, keď Cirkev vážne zobrala protestantskú reformáciu a zvolala nový koncil, ktorý vošiel do dejín ako tridenstký (1545 – 1563). Na dvadsiatom štvrtom zasadnutí koncilu (v roku 1563) sa konciloví otcovia venovali otázke oživenia inštitútu diecéznej synody ako veľmi potrebného nástroja reformy Cirkvi a jej riadenia. Zvlášť v tých diecézach, kde biskupi prijali myšlienku reformy a snažili sa ju uskutočniť aj v praxi, zvolávali diecézne synody, ktoré sa skutočne stali jedným z dôležitých nástrojov rekatolizácie alebo utvrdenia viery a disciplíny sviatostí.
V dejinách diecéznych synod je dôležitý rok 1748, keď pápež Benedikt XIV. publikoval rozsiahle dielo De Synodo Diocesana. V ňom sa okrem iného venoval mnohým vážnym otázkam života diecézneho kléru, úlohám biskupov a zásahom civilných mocností do života Cirkvi.
Vážnu ranu inštitútu diecéznej synody zasadila Veľká francúzska revolúcia (1789) a udalosti, ktoré po nej nasledovali.