8. Totálne inštitúcie
Byrokraticky riadené formálne organizácie ovplyvňujú v modernej spoločnosti prevažnú časť života všetkých občanov. Existuje ale zvláštny typ organizácií, pre ktoré je charakteristické, že ovplyvňujú prakticky celý život istej časti občanov. Do tejto kategórie patrí okrem iného kasáreň ako inštitucionalizácie vojenskej organizácie, väzenia ako inštitucionalizácia nápravnej organizácie a liečebne, najmä liečebne pre mentálne postihnutých ako inštitucionalizácie zdravotnej organizácie. Všetkým týmto špecifickým typom byrokraticky riadených organizácií venuje sociológia zvýšenú pozornosť približne od začiatku štyridsiatych rokov. Až do tej doby skúmala prakticky len organizácie výrobného typu s ich špecifickými manažérskymi problémami. Rozšírenie záberu na organizácie povahy síce nevýrobnej, napriek tomu však nemenej dôležité pre zaistenie reprodukcie spoločnosti, umožnilo sociológii širšie tematizovať problém formujúceho pôsobenia organizácií, ktoré boli v prípade štúdia výrobných jednotiek zatlačené do pozadia a podriadený štúdiu organizačnej účinnosti.

8.1. Nápravné inštitúcie
Klasickou prácou v tejto oblasti je Clemmerova analýza väzenskej komunity ﴾Clemmer 1940﴿. Autor identifikuje tri statusové skupiny, ktoré vytvárajú sociálnu stratifikáciu väzenského prostredia: väzenskú elitu, masu bežných väzňov, opovrhovaní outsideri. Popisuje normatívne kódy, ktoré určujú správanie príslušníkov týchto vrstiev, a kanály mobility medzi nimi.
Ďalej skúma neformálnych vodcov, ktorí ovplyvňujú názory a správanie ostatných spoluväzňov. Tiež popisuje mechanizmy, pomocou ktorých sa väzni snažia čeliť monotónnosti despersonalizovanej ﴾odosobnenej?﴿ existencie vo vnútri väzenia, ďalej popisuje vzorce solidarity medzi väzňami vo vzťahu k personálu dozorcov. Rozoberá rôzne aspekty väzenskej disciplíny a spôsoby adaptácie jednotlivých typov väzňov na jej požiadavky. Všíma si odlišnosti v postavení i spôsobe uvažovania medzi väzenskými nováčikmi a skúsenejšími delikventami.
Ďalší vývoj analýzy nápravných inštitúcií pokračuje dvomi smermi. Na jednej strane vzniká množstvo detailnejších štúdií venovaných jednotlivým aspektom väzenskej problematiky, ktoré analyticky rozlíšil už Clemmer. Množstvo štúdií sa zameriava na kľúčový problém účinnosti trestu a prevýchova, iné sa zaoberajú možnosťami alternatívneho usporiadania života vo väznici v smere zľudšťovania tamojších podmienok. Druhá línia úvah reprezentovaná predovšetkým Ervingom Goffmanom namiesto týchto problémov technickej povahy tematizuje problematiku života v uzavretých ústavoch obecne, sleduje psychické a osobnostné dopady tohto spoločensky neprirodzeného prostredia no chovancov i na personál, skúma mechanizmy dohľadu a disciplíny i obrannej reakcie chovancov voči nim. Tiež aj táto línia úvah môže čerpať množstvo motívov už z klasickej Clemmerovej práce.

8.2. Vojenské inštitúcie
Takisto štúdium vojenských inštitúcií sa rozvíja dvojitým smerom. Na jednej strane nachádzame klasické štúdie analyzujúce stálu armádu ako špecifickú inštitúciu modernej spoločnosti. Tento smer empirického skúmania sa systematicky rozvíja od druhej svetovej vojny a nadväzuje na rozsiahlu kolektívnu prácu amerických sociológov (Stouffer 1949) i na podobne široko koncipovanej práci (Janowitz 1960).
Postupný vývoj zásad manažérskeho myslenia sa odrazil i v tejto oblasti s dôrazom na potrebu rozvinutia nových štýlov riadenia, ktoré by znižovali napätie a zvyšovali mieru identifikácie podriadených s úlohami (Selvin 1960). Zároveň práve vo vojenskom prostredí v povojnovej dobe prudko naberá na význame konflikt, ktorý je prítomný latentne vo všetkých formálnych organizáciách, a to konflikt medzi vertikálnou líniou organizačnej autority (línie) a horizontálnou líniou expertnej autority (staff).
Moderné zbraňové systémy, vyžadujúce k svojmu ovládaniu i porovnaniu s civilnými sektormi neobvyklú mieru odbornej zdatnosti, zvyšujú riziko kompetenčných konfliktov medzi podriadenými špičkovými odborníkmi a vysoko postavenými laikmi.
Druhá, z hľadiska teórie organizácie nemenej zaujímavá myšlienková línia skúma dopad existencie vplyvných vojenských inštitúcií na spoločnosť. Armáda ako zosobnenie štátneho monopolu na násilie sa podstatne líši od väčšiny organizácií, kde násilie vystupuje len ako náhodný a v princípe nelegitímny prvok. Vzostup významu armády hlavne v dobe permanentného rizika atómového konfliktu sa nutne odráža i v celkovom charaktere života modernej spoločnosti. Podľa Lasswella väčšia deštruktívna moc moderných zbraní vedie k „socializácii nebezpečia“, riziko vojny je v spoločnosti rozdelené celoplošne (Lasswell 1941). Aj v období mieru dochádza k zhromažďovaniu vojenského a civilného aparátu, vojenská expertíza je vyžadovaná pri všetkých významnejších politických rozhodnutiach. Na druhej strane závislosť armády na civilných technológiách a priemyselnom potenciáli krajiny robí z problému obranyschopnosti celospoločenskú záležitosť. Zároveň profesionalizácia armády reprodukuje zvláštnu sociálnu triedu (alebo skôr stav), schopnú presadzovať svoje parciálne záujmy na rôznych úrovniach spoločensky významného rozhodovania.
Goffmanovská línia uvažovania čerpá predovšetkým z prvého z oboch uvedených zdrojov. Zvláštnosti života v kasárňach vykazujú niektoré spoločné rysy s režimom väzníc a liečebných ústavov pre mentálne postihnutých. Oddelenie vojakov od ich rodín, zvláštne usporiadanie života v nich samých a obmedzené možnosti opustiť toto prostredie silno kontrastujú s parametrami bežného civilného života. Goffman sa necháva inšpirovať štúdiom rôznych typov odpovedí na túto stresovú situáciu.

8.3 Liečebné inštitúcie
Podobne ako inštitúcie nápravné a vojenské, tiež nemocnice a obzvlášť ústavy pre duševne chorých predstavujú v mnohých ohľadoch do dôsledku zavedené organizačné princípy, ktoré vo výrobných a verejných kontextoch vystupujú menej zreteľne.
Zvláštnu pozornosť z hľadiska teórie organizácie si zaslúžia práve ústavy pre duševne chorých, pretože v nich býva naplno realizovaná latentná tendencia všetkých byrokracií, snaha pozerať sa na klientov ako na nie celkom plnoprávny, nie celkom vyspytateľný a zdravý odstup vyžadujúci objekt.
Už prvá veľká štúdia liečební tohto typu /pochádza z polovice 40-tych rokov, publikovaná až o 15 rokov neskôr /poukazuje na jav označovaný Mertonom ako „premiestnenie cieľov“. V ústavoch pre choromyseľných sú liečebné ciele veľmi často zamieňané na cieľ iný, slúžiaci predovšetkým výstrahe /Dunham, 1960/. K podobným záverom dospieva aj jedna z prvých prípadových štúdií v tejto oblasti študujúca jedno štátne zariadenie pre choromyseľných na území Texasu /Belknap, 1956/.