Existujú výrazné paralely vo vývoji pohľadu sociológie na zamestnancov úradu a tovární a na pacientov liečebných zariadení všetkého druhu. Ešte v prvej polovici 50-tych rokov sa štúdie venujú v celkovej miere taylorovskému testovaniu miery výkonnosti organizácie pri liečení pacientov. V tejto súvislosti sledujú i fluktuáciu ošetrujúceho personálu a jeho pracovnú morálku. Zisťuje sa, že obzvlášť veľké liečebne pre mentálne postihnutých vykazujú výraznú neúčinnosť pri sledovaní svojich manifestných cieľov. Dochádza v nich k procesu, ktorý Marton už skôr nazval „premiestnením cieľov“. Ich hlavnou úlohou sa stáva dohľad, kontrola a poskytovanie iba minimálnej starostlivosti. Tak povediac sa jedná o aktivity, ktoré majú nízky sociálny status. Táto okolnosť, v spojení s chronickým nedostatkom financií, ktoré je bežné v ekonomicky neproduktívnych zariadeniach , vedie k tomu, že podobné ústavy priťahujú spravidla nízko motivovaný a menej kvalitný personál. To spätne negatívne ovplyvňuje charakter poskytovanej starostlivosti, ktorá sa mení iba na symbol legitimizujúci fakticky odlišné aktivity zariadenia.
Proces „premiestnenia cieľov“ vyvolal záujem o štúdium problematiky kontraproduktivity organizácie. Americká sociálna psychológia /medzi iným G. Devereux/ od konca 40-tych rokov upozorňuje na skutočnosť, že mentálne chorí pacienti sú umiestňovaní do prostredia, ktoré stále a znova generuje príznaky ich choroby. Liečebne sú tak samé z časti zodpovedné za rozvoj chorôb, na čo upozorňoval už pred 100 rokmi jeden z klasikov psychiatrie Pinel. V nenormálnom prostredí je možné len ťažko očakávať rozvoj normálneho jednania.
Sociológovia doporučujú nechať sa inšpirovať Hawthornským experimentom: Už prejavenie záujmu o pacientov a zvýšenie komunikácie s nimi môže mať blahodárny dopad. Prenikanie trendu „human relations“ má v oblasti liečebných zariadení analogicky dopad ako v oblasti nápravných zariadení, tak i vo vojenských inštitúciach. Zmyslom zavádzania opatrení je zmierňovanie napätia medzi chovancami a personálom, rozširovanie participácie na chode celej organizácie.
Vznikajú štúdie pojednávajúce o liečebniach pre mentálne chorých, ktoré medzi prvými zaviedli humánnejšie zaobchádzanie s pacientmi /Stanton 1954, Caudill 1958/. Na týchto autorov potom naväzuje ďalší známy sociálny psychológ R. N. Rapoport svojou štúdiou o komunite v role lekára /Rapoport 1960/. Navrhuje organizovať nemocničné zariadenie ako pospolitosť, kde každý člen bude môcť priniesť určitý vklad pre vytvorenie prostredia, ktoré už samo bude mať liečivé účinky.
K tomu je podľa Rapoporta treba demokratizovať liečebné inštitúcie, tak, aby v nich i pacienti mali isté práva a mohli preberať určitú zodpovednosť voči sebe i voči druhým. Zdôrazňuje zároveň požiadavku Kurtza Levina na väčšiu mieru permisivity, teda nahradenia striktnej disciplíny liberálnejším prístupom ako aj umožnenie diskusie. Okrem požiadavky komunalizmu, ktorý principiálne spojí každodenný svet pacientov a personálu, trvá na princípe konfrontácie s realitou, teda prepojenia diania vo vnútri liečebnej komunity so sledovaním diania vo vonkajšom svete, ktorý už nemá byť ignorovaný.

8.4. Prínos ERVINGA GOFFMANA.
Termínom /"totálna inštitúcia"/ označuje Goffman tie organizácie, ktoré tvoria pre svojich
členov prostredie, ktoré sa v zásade odlišuje od skutočného sveta, takého aký je známi bežným občanom modernej spoločnosti. Goffman definuje totálnu inštitúciu ako miesto, ktoré je súčastne bydlisko aj pracovisko a v ňom väčší počet podobne situovaných jedincov izolovaných na dlhšiu dobu od okolitej spoločnosti, vedie spoločne navonok uzavretý a formálne kontrolovaný spôsob života.(Goffman 1961).
Ak každá organizácia si pre seba nárokuje určitú časť potenciálu a času svojich členov, potom totálne inštitúcie sa vyznačujú tým, že ich nároky v tomto smere sú maximálne. Goffmana pri tom predovšetkým zaujíma formovanie štruktúry osobnosti v týchto extrémnych podmienkach.

8.4.1.Typológia totálnych inštitúcií.
Goffman rozlišuje päť skupín totálnej inštitúcie:

1. inštitúcia vytvorená za účelom starostlivosti o tých, o ktorých sa vie, že sa nedokážu postarať sami o seba (najstaršia generácia, siroty, žudia silno telesne a mentálne postihnutý, atď.)
2. Zariadenie pre osoby, ktoré sa nedokážu o seba postarať a zároveň môžu byť z rôznych dôvodov nebezpečný pre spoločnosť. (ľudia s nákazlivými chorobami, nebezpečný mentálne postihnutý, atď.)
3. Inštitúcie zriadené kôli ochrane spoločnosti pred nebezpečnými osobami. Tu nejde o pohodlie chovancov, ale o ochranu druhých. (väzenie, ústavy na prevýchovu neplnoletých, záchytné tábory)
4. Zariadenie pre realizácie určitých technických záležitostí súvisiacich s chodom spoločnosti (kasárne, námorné lode, internátne školy, atď.)
5. Zariadenia, ktoré majú umožniť svojim obyvateľom utiahnuť sa pred svetom (kláštory, azyly rôzneho typu).

Hlavnými spoločnými črtami týchto zariadení je, že spájajú pod jednou strechou aktivity, ktoré sú v podmienkach modernej spoločnosti prevádzkované oddelene a na rôznych miestach - spánok, práca, voľný čas. V totálnych inštitúciách sú všetky tieto činnosti vykonávané nie len v tom istom priestore, ale aj pod dozorom tej istej autority, čo je v podmienkach modernej spoločnosti ďalšia silná nezvyčajná črta. Všetky tieto aktivity sú vykonávané za prítomnosti druhých osôb, pri čom na všetky tieto osoby sa prihliada rovnako. Všetky aktivity sú vykonávané podža presného a pre všetkých prísne záväzného predpisu. Všetci majú svojim spôsobom prispievať k naplneniu oficiálneho cieža organizácie, nech už je ním trest a náprava delikventov, zvyšovanie bojaschopnosti armády, či liečba telesne alebo duševne postihnutých.
Práve organizované naplňovanie veľa odlišných potrieb veľkého počtu žudí za pomoci prostriedkov byrokratickej organizácie považuje Goffman za kľúčový znak totálnej inštitúcie. Sú akýsi sociálny hybrid, čiastočne sú formálnymi organizáciami a čiastočne sídelnými komunitami. Sú to špecializované zariadenia na zmenu osobnosti. Každé z nich predstavuje určitý sociálny experiment, ktorý ukazuje, čo je možné spraviť s individuálnou psychikou. Z tohto usporiadania plynú ďalšie závažné dôsledky:
proti sebe stoja chovanci a personál, dve úplne odlišné skupiny, ktoré majú odlišný pohľad na hodnoty života. Vládne medzi nimi veľká sociálna bariéra, neexistuje prakticky žiadna mobilita, ich vzájomné chovanie je prísne kontrolované, čo len ďalej posilňuje ich odlišný postoj k životu.