9.1 Paradoxy byrokracie
Byrokracia nekomplikuje život iba občanom, ale aj spoločenským vedám. Predstavuje vysoko rôznorodú kategóriu, ktorá pretína mnohé ustálené sociologické schémy a problematizuje nejednu sociologickú typológiu.
Ako už bolo povedané, byrokracia hrá významnú úlohu pri mocenskom rozhodovaní, pritom však nie je v žiadnom politickom systéme formálnou držiteľkou moci. Zatiaľ čo v minulosti často de facto rozhodovala za panovníka, dnes sa skrýva najčastejšie za vládu ľudu. Aj keď každý úrad predstavuje v oficiálnej rovine špecifický druh služby, ktorú spoločnosť poskytuje svojim občanom, byrokratický úradník dojmom služobníka rozhodne nepôsobí. V každom prípade a v každom režme však byrokracia spoľahlivo znepriehľadňuje mechanizmy rozhodovania.
Tí, ktorí tvoria súčasť byrokratického aparátu, predstavujú vysoko špecifickú sociálnu skupinu. Výrazne sa odlišujú od iných skupín charakterom svojej práce, spôsobom života svojich členov, hodnotovou orientáciou a celkovým postavení v spoločnosti. Pritom je táto skupina ako celok veľmi rôzna smerom dovnútra, lebo do nej patrí práve tak minister, ako posledný referent. Snáď s výnimkou armády je ťažké nájsť inú sociálnu skupinu vnútorne tak bohato rôznorodú a pritom navonok tak kompaktnú.
Byrokracia vykazuje veľa objektívnych i subjektívnych čŕt sociálnej triedy, zároveň však vykazuje veľa prvkov stavovských a najmä v jej horných poschodiach nechýbajú ani prvky kastovníctva. Pritom byrokracia nie je ani čistou triedou, ani klasickým stavom, ani bežnou kastou. Tiež v tomto ohľade sa teda vymyká identifikácia pomocou štandardných sociologických kategórií.
K už spomínaným paradoxom patrí aj to, že byrokracia je až nebezpečne všemocná, pritom každý jej člen je viacmenej bezmocný, je nahraditeľný a zameniteľný. Typický byrokrat sa tak ocitá v schizofrenickom rozpoložení. Ako člen mocnej organizácie sa cíti nepremožiteľný, ako zameniteľná súčiastka rozsiahlej byrokratickej mašinérie sa cíti bezmocný. Jeho vzťah k svetu je teda zmesou istej nadradenosti, ale aj istej zakomplexovanosti. Zatiaľ čo prvý postoj uplatňuje spravidla vzhľadom ku klientom, druhý pocit môže skúšať vzhľadom ku všetkým svojim nadriadeným.
Akákoľvek jeho úctyhodnosť je naviac odvodená od úctyhodnosti organizácie, ktorú reprezentuje, a jeho osobné kvality môžu na tejto skutočnosti zmeniť len relatívne málo. Možnosť jeho vlastnej profesijnej sebaúcty je naviac komplikovaná ešte aj tým, že vzhľadom k charakteru svojej činnosti a na rozdiel od mnoho ďalších profesií za sebou spravidla nevidí hmatateľné výsledky svojej práce.
Úradníci nakoniec narušujú mnohé zákonitosti deľby práce. Jedná sa o sociálne profesijnú kategóriu, s ktorou klasická ekonomická koncepcia spoločenskej deľby práce explicitne nepočíta. V počte tých, kto sa postupne svojou špecializáciou oddeľujú (pastieri, remeselníci, obchodníci), úradníci vôbec nefigurujú i keď od počiatku o chode spoločnosti rozhodujú o nič menej ako zmieňované kategórie.
Tým sa však problémy s deľbou práce nekončia. Aj keď činnosť úradníkov môže byť ťažko považovaná za fyzickú prácu, vykazuje radu rysov, ktoré sú tradične spájané práve s fyzickou prácou (rutinnosť až monotónnosť, absencia tvorivosti, obmedzená možnosť samostatného rozhodovania, zameranie len na dielčie operácie, absencia komplexného nadhľadu a pod.). V tomto zmysle je činnosť úradníkov, zvlášť na nižších stupňoch byrokratického aparátu, omnoho robotníckejšieho ako činnosť mnohých kvalifikovaných robotníkov.
A nakoniec, byrokratickí úradníci patria do kategórie zamestnancov, berú pevný plat bez toho, že by bolo možné stanoviť adekvátnosť výšky platu odvedenej práci. Podľa veľmi starostlivých taríf je byrokrat odmeňovaný dokonca aj za činnosť, ktorá môže byť úplne zbytočná a v konečnom dôsledku dokonca škodlivá a ochudobňujúca celú spoločnosť. Byrokrati sú i v rámci spoločnosti relatívne vysoko honorovaní z celkom iného dôvodu ako k vôli podanému výkonu. Musia mať toľko prostriedkov, aby vystačili s jediným monopolným zamestnávateľom pritom mohli svojim životným štýlom reprezentovať organizáciu, ktorú zastupujú. Jedná sa tu o výrazný prvok princípu stavovstva.
Naznačená ambivalentnosť kategórie byrokracie má svoje hlbšie spoločensko-historické korene. Ako jeden z mála sociálnych javov nerešpektuje byrokracia pomerne ostrú hranicu, ktorá od seba oddeľuje spoločnosť tradičnú a modernú. Sociológia, ktorá vzniká práve na tomto historickom prelome, má vo svojej pojmovej výbave mnohými rôznymi spôsobmi zakódovaný protiklad obidvoch sociálnych systémov.
Preto je tak ťažké nájsť v sociologickom slovníku priestor pre byrokraciu. Vždy sa prekrýva s typológiami kategóriami, ktoré odrážajú historický zlom, ktorý byrokracia ako zlom vôbec nepostrehla a neníma.

9.2. Hlavné črty vývoja názorov na byrokraciu
V priebehu dvadsiateho storočia sa v sociologickej literatúre pohľad na byrokraciu niekoľkokrát pomerne zásadným spôsobom zmenil. Všetky vplyvnejšie výklady povahy byrokracie vychádzajú z koncepcie Maxa Webera. V analytickej časti /rozoznanie hlavných znakov byrokracie/ ju z pravidla držia, v mnohých ohľadoch ju však podporujú viac či menej zásadní kritici.
Weberove poňatie je založené na presvedšení o čisto technickej prevahe byrokratického riadenia oproti všetkým iným formám správy. Z prevahy byrokratickej formy správy nad formou patrimoniálnou Weber vyvodzuje sporný záver, podľa ktorého v miere, v akej budú z činnosti správy ustupovať patriomonálne a im príbuzné prvky, bude rásť účinnosť teraz už čisto byrokratická mašinéria. V hypotetickom prípade dosiahnutia ideálne typického stavu by potom bola účinnosť byrokracie maximálna.
Weber zároveň predpokladal, že prevládanie chladnej, nezúčastnenej účelovej racionality bude v byrokratických organizáciách vykúpené za cenu rastúceho odľudšťovania ich činnosti. Karl Mannheim /1935/, ktorý Weberové obavy úplne schvaľoval, sa domnieva, že byrokratické mašinérie postupne nahrádzajú substancionálnu racionalitu racionalitou funkcionálnou. Zatiaľ čo subtancionálna racionalita znamená, že subjekt je schopný jednať inteligentne na základe svojho vlastného výkladu diania a je si vedomý dôsledkov svojho jednania, funkcionálna racionalita byrokracie smeruje jednanie každého člena k cieľom, ktoré on sám neurčuje. Tým umožňuje ľuďom potlačiť osobnú zodpovednosť za ich vlastné jednanie. Špecializácia, ktorá je doprovodným rysom vývoja veľkých komplexných organizácií, zužuje aj oblasť zodpovednosti a oddeľuje členov od konečných dôsledkov ich jednania.
Merton už neporovnáva byrokratickú správu a tým, čo ju predchádzalo, ale skôr stým, ako by správa mala vypadať, aby bola únosná pre spoločnosť, ktorá sleduje vo všetkých svojich činnostiach predovšetkým efektivitu. Poukazovaním na disfunkčnosť byrokracie presadzuje Merton svoju analýzu do širšieho rámca svojej čiastočnej revízie základných tvrdení štruktúrneho funkcionalizmu. Mertonov prístup je okrem iného zaujímavý svojim zladením makrosociálneho a mikrosociálneho pohľadu.