č. 5 – Utilitaristické organizácie. Ako odmena za sledovanie cieľov organizácie slúžia peniaze a rad ďalších výhod, včítane kvalitných pracovných podmienok. Na kalkulácii s týmito výhodami spočíva oddanosť členov organizácie. Tieto organizácie sú spravidla vysoko selektívne, vyberajú si svojich členov na základe testov, skúšok a pod. Patria sem výrobné organizácie, štátna správa a rad ďalších predovšetkým profesných inštitúcií.
č. 9 – Normatívne organizácie. Moc týchto organizácií nad ich členmi je založená na presvedčení, tlakoch sociálnej kontroly, na verejnom uznaní, či na charizme vodcu. Členovia sa s organizáciou ďalekosiahle identifikujú. Miera selektivity pri vstupe silne kolíše, iná je u sekty, iná v prípade verejnej školy. Etzioni sem radí cirkvi, politické strany a spolky, univerzity, charitatívne organizácie, najrôznejšie kluby a pod.
Aj keď uvedená typológia umožňuje uvedomiť si mieru rôznorodosti formálnych organizácií, a teda neadekvátnosť vyslovovania univerzálnych súdov o organizáciách všeobecne, sama o sebe je stále príliš hrubá a zjednodušujúca. Kritici poukázali napríklad na to, že ignoruje rozdielnosť kultúrneho prostredia, ktorá spôsobuje, že zatiaľ čo typická euro americká továreň patrí do typu č. 5, to isté zariadenie v Japonsku má omnoho bližšie k typu č. 9. Podobne napríklad veľkosť a charakter cirkvi variuje medzi typmi č. 9, č. 5, dokonca môže mať niektoré rysy typu č. 1.
Z hľadiska výskumov byrokracie je nevýhodné, že spomenutá typológia nesleduje vyslovene práve tie rysy, ktoré sú pre povahu byrokratizovaných organizácií najpodstatnejšie (stupeň formalizácie vzťahov, hierarchia autority, charakter komunikácie, existencia neosobných noriem a pod.). Neumožňuje preto vystihnúť stupeň byrokracie jednotlivých typov organizácií.
Jeden z prvých pokusov o stanovenie typológie nie formálnych organizací, ale priamo byrokracie, pochádza od historika sociológa F. M. Marxa (1959). Jeho koncepcia sa týka len štátnej správy a úradníkov v nej pracujúcich.
Marx rozlišuje štyri typy byrokratických úradníkov:

1. Strážna byrokracia. Jej poslaním je stelesňovať hodnoty a normy spoločenstva a reprezentovať ich svojím osobným príkladom. Historickým pra - vzorom boli vzdelaní čínski úradníci, ktorých kvalifikácia zabezpečovaná náročnými skúškami nespočívala v zvládaní technických zručností, ale v osvojení si kultúrnych noriem. Jej chovanie malo zámerne silne ceremoniálny charakter.
2. Kastovná byrokracia. Neslúži spoločnosti ako celku, ale svojím partikulárnym, často rodovým záujmom. Idea verejného poslania a služby celku je tu oproti prvému typu výrazne oslabená. Udržovanie úradného tajomstva a jeho podávanie v rámci úradnej kasty robí túto formu byrokracie pre spoločnosť nenahraditeľnou.
3. Byrokracia patronáže. Obsadzovanie úradov sa nedeje ani na základe špeciálnych skúšok, ani nie je prisvojené dedične, ale je prejavom osobnej náklonnosti alebo je chápané ako politická odmena. Táto forma byrokracie je vinou svojej odbornej neschopnosti, nízkej disciplíny a ľahostajnosti voči obecným záujmom ťažko zlučiteľná s rastúcou nutnosťou štátnych zásahov do hospodárskeho života.
4. Byrokracia výkonu. Na rozdiel od predchádzajúceho typu neslúži konkrétnym záujmom, ale záujmom obecným. S prvým typom ju spojuje požiadavka osobnej kvalifikácie, odlišuje sa však od nej väčšou vecnosťou a pragmatickosťou vo výkone svojej funkcie. Je dobre zlučiteľná s chodom modernej spoločnosti. Kryje sa s Weberovským ideálom modernej byrokracie.

Jednu z ranných, čisto sociologických typológií byrokracie predstavuje typológia L. A. Reismanna (1949). Ten rozlíšil nasledujúce štyri typy byrokrata v snahe zmierniť príliš univerzalistické tvrdenia R. K. Mertona:

1. Funkcionalista. Ide o typ úradníka, ktorý je orientovaný skôr na svoju profesionálnu skupinu než na samotnú organizáciu, ktorej je členom.
2. Špecialista. Tento typ úradníka je orientovaný nielen na hodnoty svojej profesie ako typ predchádzajúci, ale tiež na svoju vlastnú kariéru v rámci organizácie.
3. Servisný byrokrat. Je orientovaný na hierarchickú štruktúru svojej organizácie, chce byť však tiež užitočný jej klientele.
4. Byrokrat z povolania. Ide len o vlastný záujem a vlastnú kariéru.

A. W. Gouldner je autorom typológie byrokratických organizácií, ktorá je doteraz v literatúre sociológie citovaná najčastejšie (Gouldner 1954). Gouldner upozorňuje, že model byrokracie je príliš často používaný ako hotový nástroj analýzy, namiesto toho, aby sa naňho pozeralo len ako na sadu hypotéz o povahe organizácie, ktoré je práve nutné empiricky testovať.
Gouldner rozlišuje tri typy byrokracie:

1. Slabá byrokracia. Pravidlá a procedúry uložené vonkajšou inštanciou sú len čiastočne dodržiavané alebo celkom ignorované. Zamestnanci organizácie vyvíjajú odlišný systém pravidiel, ktoré sú pre skutočné dianie v organizácii omnoho dôležitejšie.
2. Reprezentatívna byrokracia. Ide o ideálny prípad, kedy je autorita založená na skutočnom vedení a odbornosti a pravidlá tu slúžia k dosahovaniu cieľov v súlade so záujmami klientov. Riadiaci pracovníci a radoví zamestnanci sa s pravidlami stotožňujú.
3. Trestajúca byrokracia. Moc tu pochádza z faktu držby úradu, súhlas s pravidlami je vynucovaný pod hrozbou trestu. Poslušnosť je cieľom sama o sebe, bez ohľadu na záujmy klientov.

Ako ilustráciu prvého typu byrokracie uvádza Gouldner nariadenie „zákaz fajčenia“ presadené poisťovacou spoločnosťou, a napriek tomu ignorované jej vlastnými členmi. Prípadom reprezentatívnej byrokracie sú predpisy o pracovnej bezpečnosti na šachte, súhlasne dodržiavané vedením aj zamestnancami. Naopak pravidlá platobného postupu pre robotníkov podľa odslúžených rokov považuje Gouldner za príklad pravidiel vnútených manažmentom a dodržiavaných pod hrozbou sankcií.