Aj v podmienkach naturálneho hospodárstva existovali samozrejme prostriedky, ako udržať pevnú úradnú disciplínu a zabrániť odstredivým tendenciám úradníkov. Tomuto účelu slúžilo napríklad používanie otrokov v úradných funkciách. Avšak až pevne stanovená gáža vyplácaná ekonomicky nesamostatným úradníkom zaručila prísnu kontrolu, bez toho, aby pritom obmedzovala pocit sebaúcty úradníkov a bránila rozvoju ich stavovskej hrdosti, ktorá funguje ako účinný a lacný nástroj sociálnej kontroly a sebakontroly činiteľov správy.
Vybudovanie systému byrokracie nutne predpokladá existenciu daňového systému, bez ktorého by nebolo možné poskytovať úradníkom stály a pevný plat. Tradičné formy správy (feudálne, prebendálne a i.) sú z hľadiska štátnej moci síce úspornejšie, lebo úradníci si zabezpečujú odmeny za výkon svojich funkcií bezprostredne od spravovaných a nezaťažujú štátnu pokladňu. Táto výhoda je však znehodnotená tým, že tradiční úradníci štátnu pokladňu tiež len minimálne napĺňajú.
Okrem prechodu k peňažným formám odmeňovania je proces byrokratizácie správy podporovaný jednak kvantitatívnym nárastom správnych úloh (najmä v dôsledku územnej expanzie štátov), ale hlavne kvalitatívnymi zmenami v činnosti správy. Tu má Weber na mysli predovšetkým správne úlohy plynúce z vydržovania stálej armády, zo zavedenia pravidelných daní, z údržby a prevádzky komunikácií, z činnosti štátom organizovanej justície, vzdelávacieho systému, systému sociálneho zabezpečenia a podobne.
Vo všetkých uvedených oblastiach znamená byrokratizácia oddelenie členov správneho aparátu od prostriedkov nutných k ich činnosti, znamená teda ich vyvlastnenie. Podobne byrokraticky riadené vojsko vyvlastňuje vojakov od zbraní, a tým ruší jeden z hlavných predpokladov feudálnej organizácie moci. Neskoršie byrokraticky riadená veda vyvlastní vedca od jeho výskumných nástrojov. Vo všetkých prípadoch je strata existenčnej samostatnosti (vojakov, úradníkov, vedcov) doprevádzaná nebývalou koncentráciou prostriedkov v danej oblasti činnosti.
Aspekt vyvlastnenia spája proces byrokratizácie s rozvojom kapitalistického podnikania. Byrokratická správa umožňuje racionálne kapitalistické podnikanie tým, že odstraňuje ľubovôľu v rozhodovaní a uvádza do platnosti trvalé neosobné pravidlá, ktoré umožňujú kapitalistickým podnikateľom lepšie kalkulovať šance a riziká ich podnikania. Preto nie je náhodné, že Weber uvádza ako hlavné príklady modernej byrokratickej organizácie oblasť verejnej správy v Európe od dôb kniežacieho absolutizmu a oblasť súkromného podnikania v kapitalistickom veľkopodniku.

2.2.3. Znaky modernej byrokracie podľa Maxa Webera
1. Byrokratická správa je nepretržité vybavovanie záležitostí na základe viac či menej pevných a viac či menej vyčerpávajúcich pravidiel abstraktného charakteru.
2. Členovia byrokratického aparátu majú pevne stanovené kompetencie, to znamená jasne ohraničené oblasti úradnej právomoci a úradných povinností, ktoré vymedzujú obsah ich kvalifikácie.
3. Existuje princíp úradnej hierarchie, ktorý umožňuje kontrolu a dohľad vyšších úradov nad nižšími a naopak právo odvolania či sťažnosti nižších úradov voči vyšším.
4. Ovládnutie pravidiel, na základe ktorých sa rozhoduje, vyžaduje spravidla odborné vyškolenie. Znalosť príslušných pravidiel predstavuje základ špecializovaných vedomostí úradníkov.
5. Úradné jednanie je fixované písomnou formou, pričom písomnú dokumentáciu zhotovuje štáb podriadených úradníkov.
6. Materiálne správne prostriedky nie sú vo vlastníctve úradníkov. Úradný a súkromný majetok je oddelený, práve tak je oddelený úrad od bydliska úradníka. Podobne jednoznačne ohraničená je i pracovná doba úradníka vo vzťahu k jeho voľnému času.
U všetkých uvedených znakov byrokracie zdôrazňuje Weber predovšetkým dve skutočnosti: vyvíjali sa postupne cez rad medzistupňov a sú spoločné ako sfére verejnej štátnej správy, tak sfére súkromného podnikania. Weber zdôrazňuje, že predstava podľa ktorej je činnosť štátnych úradov niečím podstatne odlišným od hospodárskoprávnej činnosti súkromných podnikov, vznikla iba v Európe, zatiaľ čo americkému štýlu myslenia je úplne cudzia.
Z uvedených rysov byrokraticky spravovanej organizácie plynú dôsledky pre postavenie úradníkov:
1. Výkon úradu je pre byrokratického úradníka hlavným povolaním a hlavným, či jediným zdrojom obživy. Pritom zastupovanie úradu nie je právne ani fakticky chápané ako nárok na rentu, ani ako pevne fixovaná zmena výkonov a odmien, ako je tomu v prípade bežného námedzného pomeru. Vstup do úradu predstavuje akýsi záväzok vernosti zo strany úradníka kompenzovaný záväzkom zaistenia jeho existencie zo strany zamestnávateľa. Pre byrokratický úrad je charakteristické, že tento záväzok nie je zameraný voči konkrétnej osobe predstaveného, ale voči neosobnému vecnému účelu organizácie. Ako podmienka nastúpenia úradu je vyžadovaná relatívne dlhodobá odborná príprava a systém skúšok je súčasťou prijímacie konania.
2. Byrokratický úradník je menovaný nadriadenou inštanciou, nie volený spravovanými. Faktické menovanie pritom môže byť ukryté za formálnou voľbou, označený kandidát je zvolený prostou aklamáciou. Určitou obmenou tohto princípu je súperenie niekoľkých predurčených kandidátov o hlasy voličov. V prípade voľby zdola je úradník zodpovedný nie len svojmu nadriadenému, ale tiež voličom a cez nich predovšetkým inštancii, ktorá voľby organizuje. Jeho kariéra už nezávisí iba na ňom a na jeho nadriadenom. Weber usudzuje, že úradník menovaný priamo nadriadeným máva spravidla väčšie predpoklady pre výkon úradu, pretože nadriadený má záujem, aby kontroloval prácu odborne spoľahlivého človeka. Oproti tomu voliči, ako neodborníci môžu mieru odbornej kvalifikácie jednotlivých kandidátov na úrad len ťažko kompetentne vopred posúdiť. Ak sú volení nie len vedúci správnych orgánov, ale aj ich podriadení, môže to u veľkých správnych organizácií viesť vedľa oslabenia hierarchickej závislosti úradníkov i k redukcii ich odbornej kvalifikácie.
3. Úradník požíva určité „stavovské“ ocenenie. Jeho postavenie je garantované predpismi zakotvenými v prípade štátnych úradníkov aj právne. Výška mzdy sa v princípe neriadi podaným výkonom, skôr je určená stavovsky, t.j. výškou rangu, poprípade, počtom odslúžených rokov. Pomerne nízka výška odmeny je vyvážená ich pomerne vysokou istotou a už zmieneným spoločenským ocenením prestíže úradu.
4. Faktická doživotnosť úradného postavenia existuje i tam, kde sa predpokladá možnosť výpovede, či periodického znovuobadzovania miest. Táto doživotnosť však nemá na rozdiel dávnejších dôb charakter vlastnenia úradu úradníkom. Má fungovať ako garancia čisto vecného, na osobných ohľadoch nezávislého výkonu úradu. Na druhej strane však všetko, čo posilňuje existenčné istoty úradníkov, neuľahčuje ich obmenu podľa meniacich sa odborných požiadaviek a sťažuje služobný postup čakateľov na vyšší úrad. To vedie k tomu, že úradníci vcelku dávajú prednosť tomu byť závislí na nadriadených, ktorí majú podobné stavovské kvality ako oni, oproti závislosti na spravovaných. Závislosť smerom nahor je pre nich dôkazom, že sa podieľajú na moci, závislosť smerom dolu môže budiť dojem, že sú služobníkmi pospolitosti.
5. Dôsledkom hierarchického usporiadania úradu je možnosť kariéry. V spojení s doživotným právom na úrad a s rastúcou tendenciou k stabilnému ekonomickému zaisteniu úradníkov sa tiež byrokratický úrad stále viac javí ako „prebenda“, ku ktorej dáva prístup osvedčenie o požadovanom vzdelaní. Pritom nutnosť posudzovať osobné kvality najvyšších úradníkov nezávisle na osvedčeniach o odbornej kvalifikácii, ktoré sa vystavujú len pre nižšie miesta, vedie k tomu, že najvyššie úrady sú obsadzované bez zodpovedajúcich formálnych osvedčení.