Kaštieľ sv. Antona

Kaštieľ Svätý Anton označovaný aj ako kaštieľ Antol, je kaštieľ nachádzajúci sa pod lesom v obci Svätý Anton, neďaleko od Banskej Štiavnice. Je to pomerne dobre zachovaný neskorobarokovo-klasicistický kaštieľ s rozsiahlym parkom. Kaplnka mala byť pôvodne pohrebná kaplnka rodu Koháry. O kaštieli sa traduje, že jeho stavba symbolizovala kalendárny rok - má 4 brány (= ročné obdobia), 12 komínov (= mesiacov), 52 izieb (= týždňov) a 365 okien (= dní). Dnes, po prestavbe to však už nie je možné potvrdiť. Od roku 1954 je sídlom Lesníckeho, drevárskeho a poľovníckeho múzea, špecializovaného celoslovenského múzea s pozoruhodnými zbierkami prírodovednými, historickými i umeleckými. Expozície, umiestnené v kaštieli, podávajú prehľad o vývine lesníctva, drevárstva a poľovníctva na Slovensku, ako aj o dobovom bývaní šľachty (slohový nábytok najmä z 18.-19. storočia, obrazy a iné). Pozornosť púta aj izba tapetovaná dobovými ilustráciami najmä z francúzskych humoristických časopisov, poľovnícke zbrane a trofeje, lesnícke zariadenia, nástroje a pomôcky a ďalšie exponáty. Kaštieľ obklopuje rozsiahly anglický park so vzácnymi stromami. Do kompozície parku začlenili rôzne druhy drobnej architektúry, vodopád a jazierko. Je vhodný na romantické prechádzky.Pri hlavnej ceste pred odbočkou ku kaštieľu sa nachádza kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Rokoková štvorcového pôdorysu z rokov 1755-1758. Klenba - česká placka, strecha manzardová v priečelí štít a otvorená brána s rokokovými kovanými mrežami, fasáda členená pilastrami. V kaplnke krypta Koháryovcov.


Blatnický hrad

Zrúcanina hradu na nízkom vápencovom chrbte Plešovice, oddeľujúcom Gaderskú dolinu od Turčianskej kotliny. Blatnický hrad na strmom kopci za obcou rovnakého mena vznikol v druhej polovici 13. storočia a prvú správu o ňom máme z roku 1300, keď bol jeho majiteľom Peter z Brezovice. Neskôr sa stal kráľovským majetkom. Hrad postavili na ochranu cesty zvanej magna via, vedúcej z Nitry na sever. Keď sa začala používať západnejšie situovaná pohodlnejšia komunikácia z Nitry cez Mošovce do Martina a ďalej na sever, stará cesta pod menom antiqua via stratila svoj pôvodný význam a dôležitosť hradu upadla. Preto panovníci nemali oň väčší záujem. Dávali ho často do zálohu, a tak hrad prechádzal v 15. a v prvej polovici 16. storočia rukami rôznych držiteľov (Pongrác zo Sv. Mikuláša, Peter Komorovský, rodiny Necpalskovcov, Juštovcov a i.), ktorí ho často skôr iba spravovali a využívali, než udržiavali. Hrad rozšírili až Révayovci, ktorí ho dostali do vlastníctva roku 1540. V druhej polovici 16. a na začiatku 17. storočia vybudovali veľké predhradie s novými budovami. Na konci 17. storočia sa hradu zmocnili povstalci Imricha Thökölyho a na začiatku 18. storočia aj kuruci Františka Rákócziho II. Po utíchnutí povstaní význam Blatnického hradu upadol. Roku 1744 ho dali ešte opraviť, v roku 1790 však už nebol obývaný a odvtedy pomaly pustol. Zachované je murivo západnej veže, ktorá sa čnie aj dnes do veľkej výšky a sú nej vidieť štrbinové strieľne. Horný hrad zovretý medzi dve veže sa bohužiaľ značne rozpadáva - hlavne jeho spojovacia palácová časť. Na hospodárskych budovách v dolnom hrade je celkom zachovalé nárožné kvádrovanie. Murivo sa pomaly zvetráva do doliny, hlavne nad strmým úbočím. Na obe plochy po baštách je možné vystúpiť a je odtiaľ nádherný výhľad. Hrad je však prístupný, tak ako každá ruina, len na vlastné nebezpečenstvo a preto buďte opatrní.

Podľa povesti bol hradný pán Blatnický krutý a márnotratný človek. Vpadol na zásnuby zemianskej rodiny Kochanických a mládencovi Bohušovi odviedol nevestu. Zobral si ju za ženu on a čoskoro s ňou mal syna. No o chvíľu stratil o nich záujem, zaľúbil sa do ďalšej dievčiny. Aby sa mohol oženiť, svoju manželku zabil a syna zaživa zamuroval do hradných múrov. Darmo mu chceli Kochanický, Bohuš i podžupan dokázať spáchaný zločin. S novou ženou mal čoskoro zasa dcéru. Manželka však zomrela a tak mu ostala iba dcéra Milka. Na hrad sa dostavil v preoblečení za mnícha Bohuš a vychovával Milku. Tá sa zaľúbila do syna podžupana a tak sa tajne stretávali. Keď to zistil Blatnický, v návale zlosti ju otrávil. Ale to už svedkom zločinu bol mních - Bohuš a tak spolu s podžupanom a Kochanickými mu zločin dokázali a zbavili ho majetku. Dodnes možno počuť na hrade počas noci Svätojánskej plač zamurovaného dieťaťa, ako aj stretnúť duchov dvoch zavraždených žien.


Hrad Zniev

Zrúcanina hradu na vápencovom vrchu Zniev v nadmorskej výške 985m, teda takmer 500m nad mestečkom. Hradný vrch tvorí severné zakončenie samostatného pohoria Žiar, nadväzujúceho na Lúčanskú Fatru., Kláštor pod Znievom. V listine z roku 1243, ktorú vydal kráľ Belo IV., sa hrad uvádza ako castrum Turus. Vznikol však pravdepodobne predtým pri staršej osade, ktorá v roku 1113 patrila zoborským benediktínom. O jeho staviteľoch sa dozvedáme z listiny kráľa Bela IV. Z roku 1253, v ktorej oceňuje zásluhy Ondreja, syna Ivankovho za to, že tu s veľkou námahou dal postaviť hrad. Od polovice 13. storočia bol komitátnym hradom, a preto sa volal Turčianskym. Pred rokom 1266 sa osada pod hradom stala poddanským mestečkom. Pôvodný kráľovský hrad sa v roku 1320 stal majetkom prepošta. Pravdepodobne v tomto čase ho rozšírili o objekt situovaný východne, na nižšie položenej terase. V 14. storočí Turiec vyčlenili z veľkej Zvolenskej stolice a vznikol samostatný Turčiansky komitát. Jeho sídlom sa stala Sklabiňa. Význam Turčianskeho hradu upadal a z tohto obdobia pochádza aj jeho nové pomenovanie, hrad Zniev. V roku 1530 tamojší hradný kapitán odovzdal objekt Kostkovi, ktorý bol v službách Zápoľského. Keď neskôr kapitán kráľa Ferdinanda I. hrad dobýjal, ťažko ho poškodil. V nasledujúcich desaťročiach často menil majiteľov, ktorí postupne jednotlivé objekty opravovali. V roku 1605 hrad získali Bocskayovci, 1681 Thökölyovci a 1705 Rákócziovci. Posledná správa z roku 1713 nás informuje, že tu bol uschovaný archív. Po tomto roku hrad postupne upadal. Z hradu dnes ostali veľmi poškodené základy budov a stavieb v hornom hrade. Poschodová budova, situovaná nižšie, je zo 14. storočia. Má zachované nárožné kamenné kvádre a na severe, smerom do priekopy, sú zvyšky smolného nosa. Z neskorších stavieb stojí len torzo malej vežičky, pristavanej ku gotickej pozdĺžnej budove na jej východnej strane. Z ostatných objektov sú viditeľné len nepatrné zvyšky murív prerastené vegetáciou. Horný hrad je odčítateľný v konfigurácii terénu.