V iných dobách sa vítali vzácne návštevy chlebom a soľou. Ktorá iná potravina sa vyskytuje najčastejšie v piesniach, básňach, románoch a ďalších literárnych dielach? Samozrejme chlieb. Ale nájdeme ho aj vo výtvarnom umení, okrem toho že je chlieb témou mnohých obrazov – hlavne zátiší, je zároveň on sám výtvarným materiálom: výrobky z chlebového cesta môžeme obdivovať na rôznych výstavách. Vyhlasujú sa tematické súťaže o najzaujímavejšiu plastiku, sochu alebo iný výrobok z chleba. V rámci folklórnych slávností sa usporadúvajú aj rôzne Slávnosti chleba. A ľudová slovesnosť a konkrétne príslovia? „ Všade je chlieb s dvoma kôrkami “,
„ Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj “....

Ale i súčasný jazyk je prešpikovaný obratmi, kde sa chlieb vyskytuje. V bežnej reči vravíme, že „ musíme zarábať na chlieb “ a nie napríklad na fazuľu. Chlieb nie je len jedna zo základných potravín človeka, ale aj symbol poživne. V dnešnej podobe – ako kvasený chlieb – je známy už vyše dvoch tisícročí. Pritom jedlá z obilnín podobné chlebu poznajú ľudia oveľa dlhšie.

O dôležitosti chleba v živote ľudí svedčí aj to, že v prenesenom význame sa ním označovalo celé hospodárstvo, práca, bohatstvo. Dokazujú to staré slovné spojenia, napríklad :
-má svoj chlieb, má gazdovstvo
-je na cudzom chlebe- hospodári na cudzom majetku
-má ťažký chlieb, má ťažkú prácu
-má ľahký chlieb, má ľahkú prácu
-je bez chleba, je bez práce

Napokon, chlieb sa dostal i do najrozšírenejšej kresťanskej modlitby Otčenáš. Aj tu je prosba o chlieb každodenný v symbolickej podobe, predstavujúcej základné životné potreby človeka. Chlieb je najznámejší výrobok z cesta, ktorý podmienil výrobu a používanie viacerých výrobkov aj s výtvarnými prvkami. Prvé pekárske cechy vznikli u nás už v 14. storočí. Dôležité miesto patrí obradovému chlebu. Dnes sa pečie z kvalitnej pšeničnej múky a môžeme ho rátať už k pečivu či koláčom. V ľudovej kultúre však v obradoch a pri sviatočných jedlách zastupuje chlieb. Typickými obradovými chlebami – koláčmi sú napríklad radostník na svadbe, kračun a štedrák na Vianoce alebo paska na Veľkú noc. Svadobný koláč bol všade na svadbách typickým, obetným a nevyhnutným atribútom. Vrchná časť bola zdobená formovaním cesta, ale i papierovými kvetmi.


4. POVERY A ZVYKY

Chlebu ako základnej a vzácnej potravine sa v ľudovom prostredí prejavovala vždy veľká úcta. Považoval sa za „boží dar“ a podľa toho sa s ním aj zachádzalo. Pozornosť sa venovala jeho príprave i konzumácii, ktorá sa postupne rozvinula do rozsiahleho komplexu povier a zvykov.

Počas prípravy sa zvykol sedemkrát požehnávať. Prvý raz, keď sa zarábal kvas, druhý raz, keď sa začalo miesiť cesto, tretí raz, keď sa cesto zamiesilo, štvrtý raz, keď sa váľalo do slamienky alebo vahana, piaty raz na lopate pred pecou, šiesty raz, keď sa posledný peceň vložil do pece, a siedmy raz, keď sa prvýkrát krájal.

Požehnávanie mala predovšetkým zabezpečiť úspešnú prácu pri pečení chleba a samotný výsledok, teda dobrý chlieb. S prípravou chleba i s chlebom samotným súvisí veľa ďalších poverových predstáv.
-Keď napríklad dievča prvýkrát miesilo cesto na chlieb a to pukalo, hovorilo sa, že dostane muža v čižmách – pána, ak nepukalo, mala dostať muža v papučiach – sedliaka.
-Keď sa pri pečení chlieb rozpukol, malo prísť nešťastie.
-Ak ho gazdiná zabudla v peci, verilo sa, že skoro zomrie.
-Peceň chleba na stole nesmel nikdy ležať nakrojenou stranou ku dverám, lebo sa tým privolala na gazdovstvo bieda.
-Ak z neho kúsok spadol, zodvihli ho a pobozkali a až potom mohli zjesť.
-Ani odrobinky sa nesmeli vyhodiť a odrobinkám zo štedrovečerného chleba pripisovali priam magický význam. Dávali ich napríklad do prvej brázdy pri jarnom oraní poľa, alebo používali pri liečení. Najznámejším zvykom spojených s chlebom je ponúkanie vzácnych hostí chlebom a soľou, ktorý sa stal symbolom pohostinnosti nielen na Slovensku, ale aj u iných slovanských národov.

Chlebu sa v ľudovom prostredí prejavovala veľká úcta. Jeho význam dokladá aj jeho rola v svadobných obyčajach. Nevesta ho nosila do kostola na obrad i domu ženícha, kde ho kládla ako dar na stôl. Matka ženícha vítala mladý pár chlebom a soľou na prahu domu. Dodnes takto vzácne návštevy zo zahraničia víta krojovaný mladý pár v tvare vtáčikov, kvetov alebo zdobené papierovými ozdobami. Okrem názvu koláč sa používali tiež baba, mrváň, beľuš.

Dnes už pôvodný obradový zmysel svadobných koláčov zmizol, ale i dnes sa stretávame s pečením rôznych druhov svadobných koláčov či skôr zákuskov a z radostníka či sladkaňa sa stala postupom času torta. V poslednom dome čoraz častejšie sa po radovom tanci okrem prípitku dáva zdobené medovníkové srdiečko niekedy aj s menami mladomanželov. Kdesi v apokryfoch sa číta, že Ježiš po jednej horskej kázni pred zhromaždenými apoštolmi roztvoril priehrštie so zrnami, ktoré trblietali zlatistým leskom zapadajúceho slnka. Hovoril fascinujúcim žiariacim pohľadom: „Pozrite, Stvoriteľ pôsobením sily slnečného jasu dáva týmto zrnám symbol života, nového života.“
Učeníci sa pýtali: „Pane, sú to vari iné zrná, ako tie čo vidíme na okolo?“
Ježiš im odpovedal: „Veru nie, ale odteraz ich budete vidieť inými očami.“
Nuž ale pri poslednej večeri – lámal a dával – ako to aj pri každej nedeľnej omši znovu a znovu hovorí. Nebol ale práve tento chlieb z vyklíčených zŕn symbolom nového života? Neznázorňuje silu vzkriesenia? Tú naznačuje aj modlitba, ktorú nám kedy – tedy z trestu udelí náš spovedník. Väčšinou ju ale mrmleme bez hlbšieho zamýšľania sa nad jej zmyslom.