JAČMEŇ SIATY
Hordeum vulgare
HISTÓRIA JAČMEŇA

Je veľmi starou obilninou, minimálne 10 000 rokov, pestuje sa od počiatkov poľnohospodárskej činnosti človeka. Bol dôležitou plodinou Grékov a Rimanov, pre ktorých bola jačmenná kaša bežným jedlom a slúžila aj ako obeť bohom.

Jačmenné krúpy boli v Ríme hlavnou potravinou otrokov a preto sa im hovorilo aj „hordearii“. Z jačmeňa sa mlela múka, ktorá pravdepodobne v dôsledku nedostatku lepku bola veľmi zlej kvality. Sumerovia, Banyloňania a Egypťania z jačmeňa tiež varili pivo. Osevné plochy jačmeňa sú v súčasnosti celosvetovo na štvrtom mieste. Na blízkom východe je jedným zo základných potravín, ale v Európe a v USA sa používa najmä na výrobu pivovarníckeho a liehovarníckeho sladu.

ZLOŽENIE JAČMEŇA A JEHO POZITÍVNE ZDRAVOTNÉ ÚČINKY

Jačmenné zrno je predovšetkým zdrojom sacharidov 75-85% a bielkovín 11-13%, v menšej miere obsahuje tuky 2-3%.
Okrem základných látok je zdrojom vitamínov skupiny Ba E a minerálnych látok. Pre nízky obsah lepku nie je veľmi vhodná na pečenie chleba. Môže sa však použiť na prípravu placiek, alebo ako prídavok do rôznych druhov pečiva.
Vďaka vysokému obsahu vitamínu B5 chráni pred zápalmi kože a zabraňuje šediveniu vlasov. Rozpustná časť vlákniny významne znižuje hladinu cholesterolu v krvi.
Výživa jačmeňom pôsobí veľmi priaznivo v prevencii závažných civilizačných ochorení. Jačmeň kladne ovplyvňuje vredové žalúdočné choroby, znižuje výskyt kardiovaskulárnych a rakovinových ochorení. Je tiež výborným prostriedkom proti zápche.


PROSO SIATE
Panicum miliaceum
HISTÓRIA PROSA

Proso patrí popri pšenici a jačmeni k najstarším kultúrnym plodinám. Jeho pravlasťou je Čína, východná Ázia a India. Kúsky prosa boli nájdené na rôznych miestach Európy v stavbách pochádzajúcich z doby kamennej.
Pravdepodobne asi do ranného novoveku bolo v ľudskej strave hlavnou obilovinou. Postupne ho vytláčali pšenica, raž, neskôr ryža a kukurica a svoj vplyv má aj rozšírenie zemiakov. Ešte dnes býva starodávnym zvykom podávať prosnú kašu ako posledné jedlo na svadobnej hostine na moravských svadbách, aby mali novomanželia vždy dosť peňazí. Proso bolo jednou z hlavných obilovín Slovanov, ktorý ho konzumovali v podobe výživných kaší, placiek a polievok. Germánske národy poznali proso od Slovanov. Svedčia o tom niektoré zvyky v Nemecku ( v pôdnych oblastiach Slovanov ), kde sa pri krste podával prosný chlieb.

ZLOŽENIE PROSA A JEHO POZITÍVNE ZDRAVOTNÉ ÚČINKY

Najviac konzumovaný produkt vyrobený z prosa je pšeno. Získava sa odstránením plevy zo zrna prosa. Pšeno má optimálne výživné vlastnosti, je veľmi chutné a ľahko stráviteľné. Obsahové látky majú priaznivý pomer bielkovín 12%, tukov4% a sacharidov 68%. Tento pomer sa približuje k odporúčanému pomeru živín. Dôležitá je neprítomnosť lepku, preto sa odporúča pri bezlepkovej diéte. Obsah tuku je vyšší ako u ostatných obilnín, najviac tuku sa nachádza v klíčku. Pšeno je významným zdrojom vitamínov skupiny B a železa. Svojou nutričnou hodnotou sa pšeno vyrovná ovseným vločkám.


POHÁNKA SIATA
Fagopyrum esculentum Moench

HISTÓRIA POHÁNKY

Pohánka nepatrí botanicky medzi obilniny, ale využitie semien je podobné ako u ostatných obilnín. Historickou pravlasťou pohánky siatej je juhovýchodná Ázia, pravdepodobne oblasť Himalájí. Postupne sa rozširovala do Číny a Indie. U národov severnej Indie bolo známe pestovanie pohánky už pred 2500 rokmi. Pestovanie pohánky sa rozšírilo aj na sever na územie bývalého Ruska. V roku 1959 sa našiel pohánkový peľ v staroštvrťo- horných sedimentoch rieky Kamy.

Archeologické nálezy na území Česka a Slovenska poukazujú na začiatok pestovania pohánky na obdobie 12. a 13. storočia n.l.
Pohánka bola v prevažnej miere potravina chudobnej vrstvy obyvateľstva. Na Slovensku sa pestovanie pohánky vplyvom uhorského panstva rozšírilo prakticky na celé územie, najmä však do horských a podhorských oblastí. V 16. storočí bola u nás dokonca najobľúbenejšou potravinou. Potom začalo jej pestovanie ustupovať a tento trend pokračoval aj v 20. storočí.
V posledných rokoch získava pohánka stále väčšiu popularitu. Je to spôsobené vysokou nutričnou a dietetickou hodnotou semien aj vňate, ale aj skutočnosťou, že je vhodná pre pestovanie v ekologickom poľnohospodárstve.

Je veľmi hodnotnou súčasťou ľudskej výživy, vyznačuje sa liečebnými účinkami, predovšetkým pre obsah rutínu, ktorá má priaznivý vplyv na srdce a cievy, pečeň, tráviace orgány, posilňuje imunitný systém, zvyšuje pružnosť cievnych stien, reguluje krvnú zrážanlivosť a obsah cholesterolu v krvi. Veľký obsah rutínu je aj v pohánkových šupách, ktoré sa používajú na prípravu čaju, odvarov, alebo ako náplň do vankúšov. Pohánka obsahuje 12-15% bielkovín, priaznivé je aj zloženie aminokyselín.
Tuky majú vysoké zastúpenie nenasýtených mastných kyselín. Obsah škrobu je 55-70%. Cenný je obsah minerálnych látok a vitamínov, najmä B1 a B2, C a E. Neobsahuje lepok, preto je vhodná pre ľudí trpiacich celiakiou a doporučuje sa pri ochoreniach tráviaceho ústrojenstva.

ZAUJÍMAVOSTI O POHÁNKE

Každá rastlina má svoju energiu a táto energia ovplyvňuje prostredie, v ktorom rastlina vegetuje. Energia však nezmizne po zobratí úrody z poľa. Energia pôsobí i ďalej v ľudskom tele ako potrava. To, akú energiu rastliny majú je možné telesne aj duševne pociťovať. Dokážu to predovšetkým makrobiotici, ktorých organizmus je čistý a citlivý na akúkoľvek potravu. A práve pohánka dodáva silnú, teplú až prehrievajúcu energiu. Je preto vhodná predovšetkým pre stravovanie v zimnom období a pre telesne ťažko pracujúcich ľudí. Pohánkové obklady sú vhodné na odstránenie prebytočnej vody z organizmu. Podľa výskumov, ktoré sa robia v Číne, je preukázateľné, že konzumácia pohánky chráni pred srdcovými ochoreniami a znižuje hladinu cholesterolu.