Za najstarší nález sa považuje vápencový reliéf zobrazujúcí suku pri kojení, uložený v Parížskom Louvri. Odborníci kladú vznik tohoto diela do obdobia 11. alebo 12. egyptskej dynastie (asi 2140-1780 pred n.l.). Vyobrazená suka pripomína dalmatínca, alebo blízko príbuzného psa. Je možné, že sa jedná o predka dalmatínca. Cirkevné kroniky zo 14-teho storočia a z roku 1719 potvrdzujú, že plemeno vzniklo v stredomorskom regióne, konkrétne jeho pôvod prisudzujú okoliu pobrežia Dalmácie. Ohľadne pôvodu dalmatínca sa špekuluje snáď odkedy je toto plemeno známe. Oficiálne je stanovená ako krajina pôvodu Chorvátska republika (Dalmácia). Hovorí sa však aj o Taliansku, Grécku, Turecku, či dokonca o Indii. Obrázky bodkovaných psov môžeme dokonca nájsť aj v pamiatkach zo starovekého Egypta.
Aj keď sa už skutočný pôvod plemena Dalmatínsky pes nedozvieme, zásluhy na jeho šľachtení a rozšírení si určite môžu pripísať krajiny Chorvátsko a Veľká Británia. Prvý štandard dalmatínca napísal angličan Vero Shaw, v roku 1882. V roku 1890 bol tento štandard uznaný za oficiálny štandard plemena. Po zániku antických kultúr nachádzame stopu dalmatínca až v 16-tom storočí. Rané ilustrácie plemena možno nájsť na obrazoch talianskych maliarov zo 16-teho storočia a na freske v Zaostrogu (Dalmácia), ktorá môže byť datovaná približne do roku 1710. Práca Thomasa Bewicka, publikovaná v roku 1792, obsahuje popis a nákres dalmatínca, ktorého Bewick nazýva „Dalmatínskym alebo kočiarovým psom“.
Prvé známe pracovné úlohy dalmatíncov sa spájajú s poľovačkami, na ktorých bol využívaný ako durič. Vo svorkách duričov často dochádzalo k neplánovanému nakrytiu, dôsledkom čoho je dnešný blízky príbuzenský vzťah dalmatínca s inými duričmi, a tiež jeho stále pretrvávajúci poľovný inštinkt. Po vyšľachtení výkonnejších poľovných duričov sa úloha dalmatínov presúvala skôr ku stráženiu koní počas poľovačky. Hovorí sa dokonca, že dalmatínci s koňmi i spávali v stajniach. Takto dalmatínec získal vzťah ku koňom, ktorý predurčil jeho ďalšie pracovné využitia. Zvláštnosťou je, že niektoré historické zdroje identifikujú dalmatínca s tzv. tureckým bojovým psom, používaným osmanskými vojskami na priamy boj s nepriateľom. Dnes sa tomu vzhľadom na povahu dalmatínca dá ťažko uveriť, avšak v 16-tom storočí tomu tak mohlo byť. Počas vekov sa povaha dalmatínca mohla vyformovať iným smerom. Faktom je, že sa o tureckom bojovom psovi zmieňuje Rudiger Stehrenberg, jeden z veliteľov rakúskych vojsk, vo svojich pamätiach. Práve on ho identifikuje ako dalmatínca.
Kočiarový pes - jedinečné využitie našiel dalmatínsky pes znova pri koňoch. Vďaka svojmu pútavému vzhľadu a vhodným vlastnostiam (vytrvalý v behu, silný v boji s vlkmi, priateľský vo vzťahu ku koňom) sa stal obľúbeným sprievodcom kočov, prevážajúcich šľachticov v Európe. Toto využitie je naozaj jedinečné - okrem dalmatínca bola na tento účel používaná len nemecká doga (odtiaľ spoločné pomenovanie pre dalmatínca a dogu "Plum pudding"). Dalmatínec bol známy ako "malý kočiarový pes", zatiaľ čo nemecká doga bola "veľký kočiarový pes". Dalmatínec v sprievode kočiarov neúnavne klusal a uvoľňoval cestu koňskému záprahu v obývaných oblastiach. Okrem toho chránil cestujúcich a povoz pred lupičmi a vlkmi. Zároveň samozrejme slúžil aj ako dekorácia. S rozvojom vlakovej a automobilovej dopravy sa dalmatínec postupne na tento účel prestáva využívať. Naposledy sprevádzal v Spojených štátoch Amerických poštové dostavníky a hasičské záprahy. Doteraz ho americký požiarnici považujú za svoj symbol.
Dnešné využitie - vďaka prítažlivému vzhľadu a príjemnej povahe je dalmatínec využívaný hlavne ako spoločenský a rodinný pes. Je priateľský k deťom i dospelým, extrovertný a športovo založený. Okrem toho je však aj veľmi inteligentný a učenlivý. Napriek typickej tvrdohlavosti, spoločnej takmer všetkým poľovným duričom, má dalmatínec rád cvičenie. Nejeden dalmatínsky pes bez problémov skladá poľovné skúšky, alebo skúšky služobného výkonu. I v praxi je občas používaný ako obranár, pastiersky pes, stopár, vodiaci pes, asistenčný pes alebo canisterapeutický pes.
