Zapájanie viacerých zmyslových orgánov do procesu vnímania prispieva k väčšej presnosti a komplexnosti vnemových zážitkov. Receptívna činnosť, pozeranie, počúvanie je v útlom veku neodmysliteľné od manipulačnej aktivity.
Pamäť dieťaťa zaznamenáva v útlom veku významný pokrok. Jej jednotlivé zložky – vštepovanie, podržanie a vybavovanie – sa posilňujú, sú výkonnejšie, presnejšie, väčší rozsah zapamätaného. Pamäťové stopy sú trvanlivejšie. Dieťa si spontánne spomína na bábkové predstavenie spred niekoľkých, na zážitky z prechádzky a pod. Jeho spomienky však nemajú ucelený charakter, sú útržkovité, nesúvislé, náhodné.
Znaky pamäti v útlom veku:
A. Mimovoľnosť – zapamätávanie i vybavovanie sa uskutočňujú bez uvedomenej aktivity, vlastného pričinenia dieťaťa, „samo od seba“ , neúmyselne.
B. Citovosť pamäti spôsobuje, že dieťa si uchováva a vybavuje najmä také zážitky, ktoré majú preň silný citový význam. Napríklad to, čo sa mu páči, čo ho teší, zaujíma, baví, ale aj také skúsenosti a zážitky, ktoré súvisia s negatívnymi citmi – bolesťou, strachom, smútkom atď.
C. Konkrétnosť pamäti znamená, že dieťa má sklon uchovávať a vybavovať si predstavy, obrazy skutočných situácií, konkrétnych zážitkov viac než slová a pojmy. Narába teda v pamäti viac predstavami a spomienkami.
Charakteristika pamäti sa premieta do celého procesu výchovy a učenia dieťaťa. Jej rešpektovanie a využívanie zo strany pedagóga je jedným zo základných predpokladov efektívnosti výchovnej práce v predškolskom zariadení.
Predstavivosť dieťaťa sa zakladá na vlastnej bezprostrednej skúsenosti a úzko súvisí s pamäťou. Obsahom predstáv je to, čo dieťa videlo a prežilo, teda stopy po minulých zážitkoch. Dej príbehu, rozprávky si dieťa vie predstaviť len vtedy, keď sa stotožňuje s jeho zážitkovou oblasťou, resp. keď je podložený veľmi konkrétnym výtvarným zobrazením.
Približne v polovici útleho veku sa objavujú v predstavách dieťaťa aj prvky fantázie. Uplatňujú sa najmä v personifikačných tendenciách. Dieťa zosobňuje neživé predmety a prisudzuje im ľudské vlastnosti a spôsoby správania. Napríklad topánočka je smutná, keď je zašpinená, rastlinu bolí, keď nemá vodu, atď.
Rozvoj predstavivosti vo veľkej miere závisí od celkovej podnetnosti prostredia, v ktorom dieťa žije, najmä od bohatosti a obsažnosti zážitkov a od možnosti jazykovej komunikácie s dospelými i seberovnými.
Myslenie a reč sa vyvíjajú postupne a v útlom veku sa predstavujú v niekoľkých typických úrovniach. Za prvé prejavy myslenia možno považovať už náznaky účelného použitia vecí. Napríklad dieťa sa pokúša zasunúť kľúč do kľúčovej dierky, položiť si na hlavu čiapku, nabrať do pohára vodu atď. Takéto úkony je dieťa schopné vykonávať skôr, než si osvojí reč, už na začiatku útleho veku. Ide teda o predrečové myslenie, ktoré predstavuje jednoduchú, konkrétnu, prvotnú úroveň myslenia nielen v ontogenetickom, ale v ľudskom vývine vôbec.
S rozvojom reči sa myslenie dostáva na novú, vyššiu úroveň. Začína pomenúvať veci a javy, ktorými narába, slová sa preň postupne stávajú náhradou za skutočný predmet, symbolom vecí.
V druhom roku života sa obracia na dospelého svojou typickou otázkou „čo je to“ a domáha sa pomenúvania vecí okolo seba. Zapamätáva si ich a začína ich aj samo aktívne používať. Takto slová nadobúdajú významnú zovšeobecňujúcu funkciu a stávajú sa základnou formou myslenia – pojmom. Prvé pojmy sú málo diferencované, labilné, nemajú ešte myšlienkovú hodnotu, posudzovateľnú normami logiky. Vzhľadom na uvedenú charakteristiku sa toto štádium vývinu myslenia označuje ako symbolické, resp. predpojmové myslenie.
Narastajúca skúsenosť dieťaťa a bohatšie možnosti samostatne konať spôsobujú výrazný pokrok v rozvoji reči. Prejavuje sa to rozšírením slovníka i zdokonalením gramatickej stavby reči a výslovnosti.
