1. Všeobecná charakteristika obdobia
2. Telesný a pohybový vývin
3. Psychický a sociálny vývin
Poznávacie procesy
4. Spoločenské vzťahy dieťaťa
5. Sebauvedomovanie a osamostatňovanie
6. Hra
7. Psychické podmienky optimálneho vývinu dieťaťa v kolektívnom zariadení
Význam predškolského zariadenia pre vývin dieťaťa
8. Problémy adaptácie v novom prostredí
9. Detské zlozvyky
10. Nočné sny
Obdobie batoľaťa – útly vek
1. Všeobecná charakteristika obdobia
Chôdza umožňuje dieťaťu lokomociu, samostatné premiestňovanie v priestore. Reč otvára dieťaťu možnosť medziľudskej komunikácie – chápať reč iných, vyjadrovať vlastný obsah vedomia, potreby, city, myšlienky, napája ho na spoločnú kultúru.
Chôdza a reč podstatne menia správanie i prežívanie človeka. Bohatšia sociálna skúsenosť ovplyvňuje rozvoj sebauvedomovania, prispievanie k postupnému osamostatňovaniu dieťaťa. Výrazne sa uplatňuje napodobňovanie, ktoré je osobitnou formou sociálneho učenia.
2. Telesný a pohybový vývin
Charakterizuje výrazné narastanie výšky a hmotnosti ( asi o 17- 18 cm, cca o 4 kg ). Rozširuje sa hrudník, brušné dýchanie sa nahrádza hrudným, silnejú bedrové časti chrbtice, mohutnie svalstvo, pevnie kostra, dopĺňa sa mliečny chrup atď.
V porovnaní s dojčenským vekom mení sa aj celkový tvar detského tela – vyrovnávajú sa disproporcie medzi veľkosťou hlavy a trupu.
Významný rast hmotnosti je evidentný aj v rozvoji mozgu: do troch rokov nadobudne cca ¾ hmotnosti mozgu dospelého, zväčší sa z pôvodných 360 g asi na 1000 g. Nastáva posilnenie nervovej sústav. Rozvoj orgánov a ich funkcií umožňuje batoľaťu pohybovú aktivitu. Pre zdokonalenie chôdze existujú pomôcky na chodenie tzv. pavúk – je to stolička na kolieskach, v ktorej sa dieťa odráža nohami a pohybuje sa. Môže oneskoriť chôdzu, lebo utlmí v dieťati vôľu dostať sa niekam bez cudzej pomoci. Nikdy nenechávajte dieťa v pavúku samo. Ľahko sa prevráti, najmä na prahu dverí.
Pokroky v jemnej motorike - v pohyboch drobného svalstva ruky, prsty.
3. Psychický a sociálny vývin,poznávacie procesy,vnímanie
Zvýšené pohybové možnosti spôsobujú bohatšie kontakty dieťaťa s predmetmi a javmi skutočnosti. Samo si vyhľadáva objekty vnímania: načahuje sa po predmetoch, vie sa k nim priblížiť, vziať ich do rúk.
Charakteristické je výrazné uplatnenie hmatu vo vnímaní, realizované prostredníctvom kontaktoreceptorov. Kontaktoreceptory sprostredkovávajú priame informácie o vlastnostiach predmetov a podmieňujú manipuláciu s nimi. Nie menej významná je aj činnosť telereceptorov, ktoré sprostredkovávajú vnemové zážitky z určitej vzdialenosti ( zrak, sluch ).
Úroveň zrakového vnímania v útlom veku charakterizuje farebné videnie, vyčleňovanie predmetov z pozadia a ich identifikácia. Pokrok v sluchovom vnímaní (rozlišovanie výšky, intenzity, farby zvukových podnetov) podmieňuje rozvoj reči i základov hudobných schopností. Typický je zmysel dieťaťa najmä pre rytmus, výrazný už začiatkom druhého roku. ( rečňovanky, pohybové hry )
Zapájanie viacerých zmyslových orgánov do procesu vnímania prispieva k väčšej presnosti a komplexnosti vnemových zážitkov. Receptívna činnosť, pozeranie, počúvanie je v útlom veku neodmysliteľné od manipulačnej aktivity.
Pamäť dieťaťa zaznamenáva v útlom veku významný pokrok. Jej jednotlivé zložky – vštepovanie, podržanie a vybavovanie – sa posilňujú, sú výkonnejšie, presnejšie, väčší rozsah zapamätaného. Pamäťové stopy sú trvanlivejšie. Dieťa si spontánne spomína na bábkové predstavenie spred niekoľkých, na zážitky z prechádzky a pod. Jeho spomienky však nemajú ucelený charakter, sú útržkovité, nesúvislé, náhodné.
Znaky pamäti v útlom veku:
A. Mimovoľnosť – zapamätávanie i vybavovanie sa uskutočňujú bez uvedomenej aktivity, vlastného pričinenia dieťaťa, „samo od seba“ , neúmyselne.
B. Citovosť pamäti spôsobuje, že dieťa si uchováva a vybavuje najmä také zážitky, ktoré majú preň silný citový význam. Napríklad to, čo sa mu páči, čo ho teší, zaujíma, baví, ale aj také skúsenosti a zážitky, ktoré súvisia s negatívnymi citmi – bolesťou, strachom, smútkom atď.
C. Konkrétnosť pamäti znamená, že dieťa má sklon uchovávať a vybavovať si predstavy, obrazy skutočných situácií, konkrétnych zážitkov viac než slová a pojmy. Narába teda v pamäti viac predstavami a spomienkami.
Charakteristika pamäti sa premieta do celého procesu výchovy a učenia dieťaťa. Jej rešpektovanie a využívanie zo strany pedagóga je jedným zo základných predpokladov efektívnosti výchovnej práce v predškolskom zariadení.
Predstavivosť dieťaťa sa zakladá na vlastnej bezprostrednej skúsenosti a úzko súvisí s pamäťou. Obsahom predstáv je to, čo dieťa videlo a prežilo, teda stopy po minulých zážitkoch. Dej príbehu, rozprávky si dieťa vie predstaviť len vtedy, keď sa stotožňuje s jeho zážitkovou oblasťou, resp. keď je podložený veľmi konkrétnym výtvarným zobrazením.
Približne v polovici útleho veku sa objavujú v predstavách dieťaťa aj prvky fantázie. Uplatňujú sa najmä v personifikačných tendenciách. Dieťa zosobňuje neživé predmety a prisudzuje im ľudské vlastnosti a spôsoby správania. Napríklad topánočka je smutná, keď je zašpinená, rastlinu bolí, keď nemá vodu, atď.
Rozvoj predstavivosti vo veľkej miere závisí od celkovej podnetnosti prostredia, v ktorom dieťa žije, najmä od bohatosti a obsažnosti zážitkov a od možnosti jazykovej komunikácie s dospelými i seberovnými.
Myslenie a reč sa vyvíjajú postupne a v útlom veku sa predstavujú v niekoľkých typických úrovniach. Za prvé prejavy myslenia možno považovať už náznaky účelného použitia vecí. Napríklad dieťa sa pokúša zasunúť kľúč do kľúčovej dierky, položiť si na hlavu čiapku, nabrať do pohára vodu atď. Takéto úkony je dieťa schopné vykonávať skôr, než si osvojí reč, už na začiatku útleho veku. Ide teda o predrečové myslenie, ktoré predstavuje jednoduchú, konkrétnu, prvotnú úroveň myslenia nielen v ontogenetickom, ale v ľudskom vývine vôbec.
S rozvojom reči sa myslenie dostáva na novú, vyššiu úroveň. Začína pomenúvať veci a javy, ktorými narába, slová sa preň postupne stávajú náhradou za skutočný predmet, symbolom vecí.
V druhom roku života sa obracia na dospelého svojou typickou otázkou „čo je to“ a domáha sa pomenúvania vecí okolo seba. Zapamätáva si ich a začína ich aj samo aktívne používať. Takto slová nadobúdajú významnú zovšeobecňujúcu funkciu a stávajú sa základnou formou myslenia – pojmom. Prvé pojmy sú málo diferencované, labilné, nemajú ešte myšlienkovú hodnotu, posudzovateľnú normami logiky. Vzhľadom na uvedenú charakteristiku sa toto štádium vývinu myslenia označuje ako symbolické, resp. predpojmové myslenie.
Narastajúca skúsenosť dieťaťa a bohatšie možnosti samostatne konať spôsobujú výrazný pokrok v rozvoji reči. Prejavuje sa to rozšírením slovníka i zdokonalením gramatickej stavby reči a výslovnosti.
Začiatkom útleho veku
Reč dieťaťa sa skladá iba z niekoľkých, približne 20 až 30 výrazov. Je to štádium tzv. jednoslovnej reči. Dieťa sa ešte nevyjadruje vetami, ale len jednotlivými slovami. Do konca druhého roku jeho slovník narastie asi na 300 slov, prevažne podstatných mien a slovies. Dieťa už tvorí jednoduché vety, ktorými sa pokúša vyjadriť svoje želania, city a predstavy. Skladba viet je primitívna, s gramatickými chybami, nesprávnym slovosledom i chybami výslovnosti.
Ku koncu obdobia, do troch rokov, tvorí už slovná zásoba dieťaťa asi 1000 výrazov. Pribúdajú slovesá, výrazne narastá aj počet prídavných mien. Pomaly pribúdajú aj ostatné častice reči – príslovky, predložky, spojky.
Narastajúca jazyková skúsenosť prispieva aj k zdokonaľovaniu gramatickej stavby reči. Na základe rečového vzoru, ale aj analogickým spôsobom usudzovania, dieťa zdokonaľuje svoje vyjadrovanie a tvorí si nové, nezvyčajné jazykové útvary. ( „plakať“ – tvorí aj výraz „plakám“ ).
Medzi typické chyby patrí najmä prešmykovanie hláskových skupín ( „paplej“ namiesto papier ) , vynechávanie hlások, resp. skracovanie slov ( „pončka“ namiesto polievočka).
Rečový vývin neprebieha u všetkých detí rovnako. Všeobecne sa konštatuje rýchlejší rozvoj reči u dievčat než u chlapcov.
Vývin reči dieťaťa významne ovplyvňujú rôzne podmienky:Kvalitný rečový vzor a dostatok možností na rečovú komunikáciu najmä s dospelými osobami.
Nedostatočné jazykové kontakty spôsobujú zaostávanie v reči a ochudobňujú aj vývin myslenia ( zanedbané výchovné podmienky, hospitalizmus, deprivácia ).
Na konci útleho veku dosahuje rečový rozvoj dieťaťa takú úroveň, že mu umožňuje dohovoriť sa s okolitými osobami, primeranou formou im vyjadriť svoje potreby, city a myšlienky.
4. Spoločenské vzťahy dieťaťa
City dieťaťa vznikajú predovšetkým pôsobením podnetov, ktoré súvisia s uspokojením jeho potrieb. Vývinovým potrebám dieťaťa útleho veku zodpovedá silná citová väzba na blízke osoby, najmä matku, členov rodiny.
Materiálnym základom rozvoja citov je dozrievanie špecifických častí nervovej sústavy a žliaz s vnútornou sekréciou.
Na začiatku útleho veku možno už u dieťaťa identifikovať jednotlivé základné kvality citov pozitívnych i negatívnych, i keď len v hrubej, málo členenej podobe, ktoré sa rýchle rozvíjajú.
Medzi vývinovo najstaršie citové kvality patrí strach, evidentný už u dojčaťa.
Na začiatku útleho veku sú častým podnetom strachu najmä intenzívne podnety zvukové - ( krik, hluk ), podnety pohybové – ( náhla zmena polohy ), resp. zrakové – ( veľké neznáme predmety ). Neskôr sa už začína uplatňovať „naučený strach“ : dieťa sa bojí predmetov, ktoré mu pripomínajú nepríjemné zážitky a skúsenosti.
S rozvojom predstavivosti pribúda strach z neskutočných nebezpečenstiev – vecí, zvierat, ľudí z rozprávok, obrázkov, televízneho vysielania. Naproti tomu dieťa si nedostatočne uvedomuje reálne nebezpečenstvá.
Zlosť sa uplatňuje pomerne skoro, najmä ako reakcia na obmedzovanie spontánnej aktivity dieťaťa, resp. na neúspech v konaní. V útlom veku býva zlosť značne frekventovanou citovou kvalitou.
V pomerne diferencovanej podobe sa už prejavuje aj radosť ako cit sprevádzajúci príjemné zážitky dieťaťa. Čoraz viac sa zdrojom pozitívnych citov stávajú sociálne podnety – kontakt s ľuďmi, potešenie z ich prítomnosti, možnosť aktívnej kooperácie s nimi. Ich prostredníctvom sa city dieťaťa prehlbujú, upevňujú, nadobúdajú vyššiu úroveň i širšiu škálu zážitkov. Citové prežívanie u staršieho batoľaťa sa neobmedzuje len na strach, zlosť a radosť. Uplatňujú sa v ňom aj mnohé ďalšie citové kvality – spokojnosť, nespokojnosť, veselosť, nežnosť, žiarlivosť, hanblivosť, smútok a iné.
V útlom veku majú pre dieťa rozhodujúci význam sociálne city. Viažu sa predovšetkým na blízke dospelé osoby. Takéto citové kontakty, sprevádzané láskavým zaobchádzaním, nežnosťou, starostlivosťou, sú základnou potrebou dieťaťa a nevyhnutnou podmienkou jeho psychickej rovnováhy a životnej istoty. Ich nedostatok, obmedzovanie, násilné prerušovanie takýchto citových vzťahov, strata milovanej osoby, odlúčenie od nej môžu vážne ohroziť celkový psychický vývin dieťaťa.
Dieťa, ktoré vyrastá v citovo podnetnom prostredí, má k dispozícii pozitívne modely sociálneho správania, je vyrovnanejšie, pokojnejšie, ľahšie nadväzuje kontakty s inými osobami, dospelými i seberovnými.
Sociálna aktivita dieťaťa sa v útlom veku intenzívne rozrastá, čo sa odráža aj v rozvoji jeho vzťahov k vrstovníkom. Nedostatok sociálnej skúsenosti spôsobuje veľa konfliktov medzi deťmi. Ku koncu útleho veku, zásluhou silnejúcich regulačných mechanizmov osobnosti ( vôľa, sebauvedomovanie ), narastá spoločenská prispôsobivosť dieťaťa.
Koncom tretieho roka pribúda nový druh tzv. vyšších citov: poznávacie – uplatňujú sa v prežívaní radosti z nových informácií, v záujme o poznanie, estetické – vyjadrujú zážitky krásna z rôznych vnímaných podnetov ( obrázok, šaty, hudba, pieseň, rozprávka ), morálne – odrážajú vzťah dieťaťa k základným kvalitám dobré a zlé a podnecujú k ich hodnoteniu.
Vzťahy dieťaťa k prostrediu, k osobám, veciam a javom sa vyznačujú niekoľkými typickými vlastnosťami:
A. Nízkou trvanlivosťou
Dieťa je v útlom veku značne vzrušivé, city uňho rýchlo vznikajú i zanikajú, prechádzajú z jednej kvality do opačnej ( z plaču do smiechu, z hnevu do veselosti ). Je podmienená špecifickosťou funkcií nervovej sústavy, prevahou podkôrových reakcií nad kôrovými, ako aj nerozvinutosťou uvedomenejších foriem správania dieťaťa.
B. Veľkou expresívnosťou
Citové prežívanie sprevádzajú výrazné až búrlivé vonkajšie prejavy. Sprevádza ich mimika, gestikulácia, zvukové prejavy ( krik, plač, skákanie, kopanie ), primerané kvalite citu. Vonkajšie prejavy sú podmienené osobitosťami temperamentu, výchovou i celkovou spoločenskou vyspelosťou dieťaťa.
C. Ovplyvniteľnosťou
City dieťaťa ľahko podliehajú citovým prejavom iných osôb blízkeho prostredia. Na citové stavy dieťaťa silne vplývajú citové vlastnosti vychovávateľa. Jeho náladovosť, nervozita vyvolávajú u detí napätie, neistotu, strach a naopak, vyrovnanosť a veselosť pedagóga vyvolávajú pokojnú atmosféru aj v detskom kolektíve.
5. Sebauvedomovanie a osamostatňovanie
V priebehu útleho veku sa rozvíjajú prvé formy uvedomeného správania dieťaťa, sú významnou súčasťou formovania jeho osobnosti.
Dieťa prehlbuje svoje poznatky nielen o okolitých veciach a javoch, ale aj o sebe samom. Dieťa si začína formovať určitý obraz o sebe samom, uvedomovať si seba. Sebauvedomovanie úzko súvisí s procesom osamostatňovania. Dieťa nachádza potešenie v zdôrazňovaní a uplatňovaní seba. Sebauvedomovanie aktivizuje vôľové procesy a podmieňuje ich rozvoj. Uplatňuje sa aj v reči dieťaťa častými formuláciami "ja sám", "ja chcem".
Typickou reakciou dieťaťa na obmedzujúce vplyvy prostredia býva v tomto veku negativizmus. Dieťa prudko odmieta požiadavky dospelých energickým "nie!", "nechcem!", "nebudem!". Pozitívne utváranie sebauvedomovania účinne napomáha konfrontácia vlastných možností s inými deťmi.
Vzdorovitosť, negativizmus
V útlom veku treba považovať za prirodzený vývinový jav, za výsledok pôsobenia nových funkcií. Miera vzdorovitosti závisí od nervovo-psychického uspôsobenia, temperamentových osobností aj od aktuálneho telesného a psychického stavu dieťaťa. Rovnako ju však ovplyvňuje aj sociálne prostredie, postoje dospelých, zaobchádzania s dieťaťom, úroveň porozumenia a starostlivosti, ktorá sa mu poskytuje. Medzi podnety, ktoré stupňujú a posilňujú vzdorovistoť, patrí tak rozmaznávajúca, ako aj príliš prísna výchova, spojená s neúmerným obmedzovaním aktivity a samostatnosti.
Zdravý rozvoj sebavedomia, aktivity, samostatnosti – týchto základných elementov osobnostnej štruktúry dieťaťa – vyžaduje vyrovnané, pokojné, ale dôsledné výchovné pôsobenie s primeranými nárokmi na schopnosti sebaregulácie. Treba však mať na zreteli, že privysoké nároky na vôľové funkcie dieťaťa, na sebaovládanie, sú spojené so značným rizikom preťažovania nervovej sústavy.
Uvedomovanie seba pôsobí v psychike dieťaťa ako významný motivačný činiteľ. Narastajúca samostatnosť spôsobuje, že na konci útleho veku je dieťa v základných úkonoch sebaobsluhy v podstate už nezávislé od cudzej pomoci.
6. Hra
Najfrekventovanejším typom sú hry pohybového rázu. Dieťa behá, skáče, prelieza, nachádza záľubu v rytmizovanom pohybe podľa rečňovaniek alebo spevu. Aktuálne sú aj organizované pohybové hry so spevom, ktoré majú určité pravidlá, napr. kolo, kolo mlynské, Zajačik v jamôčke, Eliška atď. Vhodným doplnkom hier sú pohybové hračky, ktoré možno ťahať, tlačiť, voziť ( vozíky, zvieratká na kolieskach, autíčka, fúriky atď. ), resp. mechanicky uviesť do pohybu ( hračky na ťahanie ). Koncom útleho veku sa už dobre uplatňuje aj šliapacie auto, trojkolka, kolobežka.
V manipulačný hrách obsah tvorí narábanie, experimentovanie s rôznymi vecami, s ktorými prichádza dieťa do styku - otváranie, zatváranie, vyťahovanie, zasúvanie, stláčanie, zapínanie, prevracanie atď.
Na vyššej úrovni sa manipulačná činnosť uplatňuje v napodobivých hrách, typických pre staršie batoľatá. Dieťa tu už predmety účelne a zmysluplne využíva podľa toho, ako to odpozorovalo vo svojom prostredí. Ide mu v prevažnej miere len o samotnú činnosť, nie o vzťahy, ktoré z nej vyplývajú.
Celkove o hrách v útlom veku platí, že sú rušné a pohyblivé. Nevyhnutným doplnkom hier sú hračky. Hračka tvorí materiálne centrum hrovej aktivity.
Hra sa stáva sociálnou činnosťou, jej spoločenský charakter je čoraz výraznejší. Na začiatku útleho veku niet ešte skutočnej hrovej kooperácie medzi deťmi. Deti nedokážu nadviazať súčinnosť, hrajú sa vedľa seba, nie spolu. V treťom roku je už komunikácia častejšia.
7. Psychologické podmienky optimálneho vývinu dieťaťa v kolektívnom zariadení
Význam predškolského zariadenia pre vývin dieťaťa:
Prvým sociálnym prostredím dieťaťa je rodina. Je prvým zdrojom jeho sociálnej skúsenosti. Poruchy v rodinných vzťahoch môžu narušiť citovú rovnováhu dieťaťa a aj trvale poškodiť jeho psychický vývin. Rodina má hlavnú spoločenskú zodpovednosť za vývin dieťaťa od jeho narodenia až po dospelosť . Od prvých rokov života je osobitne aktuálny najmä vplyv predškolského zariadenia. Realizuje sa v nej čoraz viac zdôrazňovaná potreba včas, systematicky a cieľavedome pôsobiť na dieťa, čo zodpovedá narastajúcej diferenciácii nárokov dieťaťa i nárokov spoločnosti na jeho rozvoj.
Je plnohodnotnou výchovnou inštitúciou, ktorá organicky dopĺňa rodinnú výchovu.
Špecifickosť predškolského zariadenia utvárajú nasledujúce charakteristické podmienky:
Pôvod, vznik predškolského zariadenia- je to umelo vytvorená inštitúcia, vzniká úradným, administratívnym rozhodnutím a postupom na rozdiel od prirodzeného, spontánneho vzniku rodiny. Aj osoby, ktoré sa stretávajú v tomto zariadení, sú si cudzie, nespájajú ich nijaké predbežné citové, biologické ani spoločenské vzťahy.
Sociálna štruktúra: Predškolské zariadenie je väčší spoločenský útvar než rodina, zahrňuje niekoľko desiatok (resp. i niekoľko sto členov). Uplatňuje sa tu väčšia homogénnosť skupín z hľadiska veku i vývinovej úrovne.
Úroveň pôsobenia na dieťa. V predškolskom zariadení sa uskutočňuje odborná, cieľavedomá, systematická, kolektívna výchova. Výchovou uskutočňujú osoby s odbornou profesiovou prípravou. Odborný charakter výchovy v predškolskom zariadení je výrazný najmä v porovnaní s prevažujúcim živelným, citovo podmieneným pôsobením rodiny.
Predškolské zariadenie má za cieľ zabezpečiť všestranný harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa. Jeho úlohou je otvárať také podmienky, ktoré by optimálne zodpovedali tomuto cieľu.
Hlavným kritériom pri posudzovaní kvality životného prostredia je kontinuita jeho podmienok s vývinovými potrebami dieťaťa. Uspokojovanie potrieb je podmienkou napredovania, posúvania vývinu na najvyšší stupeň. Naopak, neuspokojené potreby bránia vzniku nových, vyšších potrieb, čím vývin spomaľujú, brzdia.
Životné potreby dieťaťa možno zhruba rozdeliť na biologické ( telesné, organické ) a psychické. Do prvej skupiny patrí jedlo, spánok, pohyb, t. j. činnosti, ktoré zabezpečujú telesnú rovnováhu, pozitívny zdravotný stav dieťaťa. Kategória psychických potrieb je diferencovanejšia, predstavuje širokú škálu činností nevyhnutných na ich uspokojovanie. Biologické a psychické potreby úzko súvisia a vzájomne sa podmieňujú. Uspokojená biologická potreba vyvoláva pozitívny psychický stav.
Medzi najnaliehavejšie psychické potreby dieťaťa v útlom veku patrí najmä potreba citových podnetov a potreba aktívnej sebarealizácie.
Najvýdatnejším zdrojom citových podnetov je pre dieťa kontakt s dospelými osobami
Citová neuspokojenosť zhoršuje psychickú i fyzickú kondíciu dieťaťa a pri dlhšom trvaní môže prerásť až do patologickej podoby citovej deprivácie ( strádania ) alebo vyústiť do rôznych nežiadúcich osobných kvalít, ktoré sťažujú ďalší spoločensko-morálny rozvoj dieťaťa ( agresivita, citová tuposť ).
Základná požiadavka - Aby činnosti denného programu boli príťažlivé, zaujímavé a vykonávali u dieťaťa pozitívne citové zážitky. Životné prostredie musí dieťaťu poskytovať dostatočné podmienky na hru ( priestor, čas, materiálne prostriedky ). Práve tak v rôznych iných činnostiach je žiaduce uplatňovať čím viac hrových prvkov.
Potreba aktívnej sebarealizácie priamo nadväzuje na aktuálne štádium rozvoja osobnosti v druhej polovici útleho veku. Prejavuje sa špecifickou zameranosťou na také činnosti, ktoré umožňujú uplatňovať samostatnosť, programovať svoju činnosť, určovať si vlastné ciele i dosahovať ich.
Bohaté možnosti sebarealizácie poskytujú dieťaťu najmä hry podľa vlastnej voľby, pohybové činnosti, pobyt vonku i zamestnanie, ktoré sú preň aj príležitosťou osvojovať si skúsenosti, učiť sa. Konflikt je vyhranene sociálny jav. Je stretnutím protichodných potrieb aj odlišných náhľadov rôznych osôb na riešenia tej istej otázky. V útlom veku, vzhľadom na prevažujúcu impulzívnosť a nízku úroveň sebaregulácie detí, je frekvencia konfliktových situácií značne vysoká.
Konflikty
Ich prežívanie a riešenie sú pre dieťa náročnou situáciou, často nad jeho psychické možnosti. Konfliktovosť je v detskom spoločenstve tým väčšia, čím menej dospelá osoba pomáha pri ich riešení. Z psychologického a pedagogického hľadiska sú nežiaducim javom, ktorý treba redukovať na minimálnu mieru. Je aj príležitosťou na rozvíjanie vôľových vlastností, samostatnosti, základných spoločensko-morálnych návykov. Možno teda pripustiť aj istú pozitívnu účinnosť konfliktových situácií. Podnecujú utváranie takých vlastností, ktoré by v inej situácii dieťa nezískalo: schopnosť riešiť problémy, brať ohľad na iných, dohodnúť sa a pod. Úroveň odolnosti jednotlivca voči záťažovým podnetom sa vymedzuje pojmom frustračná tolerancia, resp. tolerančná hranica.
Príčiny konfliktových situácií: Vek a pohlavie: konštatuje sa, že v istých vývinových štádiách sú konflikty častejšie, napr. koncom útleho veku, v puberte. Celkove vyššia konfliktovosť je evidentná u chlapcov, a to až o 25% v porovnaní s dievčatami.
Individuálne nervovo-psychické vybavenie: s typom temperamentového uspôsobenia súvisí aj rozdielnosť predpokladov a možností regulácie vlastného správania. Iné možnosti má cholerik, iné flegmatik. Nie sú zanedbateľné ani krátkodobé vplyvy, napr. vyčerpanosť, únava, choroba, ktoré zvyšujú citlivosť na konfliktové podnety.
Časový faktor - Výskumy potvrdzujú závislosť agresívneho správania a konfliktov od času v rámci týždňa. Od začiatku ku koncu týždňa klesá frekvencia konfliktov v predškolských zariadeniach.
Obsahová náplň činnosti, ktorú deti vykonávajú: pri zaujímavej, príťažlivej činnosti je konfliktovosť nižšia ako pri bezobsažných, jednotvárnych činnostiach.
Osobnosť pedagóga - Priveľká autoritatívnosť pedagóga zvyšuje napätie v detskej skupine, a tým aj predpoklady vzniku agresívneho správania a konfliktov. Vyrovnaný, pokojný prístup pedagóga redukuje konfliktové situácie.
Počet detí v skupine - S narastajúcim počtom detí sa zvyšuje napätie, redukujú sa možnosti uspokojovania individuálnych potrieb detí. Z toho vyplýva aj zvýšená frekvencia konfliktov. Pedagóg okrem svojho citlivého, taktného prístupu k deťom môže vhodnými drobnými organizačnými zásadami upravovať situáciu tak, aby sa konfliktom predchádzalo.
8. Problémy adaptácie v novom prostredí
Vstup do predškolského zariadenia je pre dieťa dôležitou zmenou, ktorá hlboko zasahuje do jeho psychiky a kladie značné nároky na jeho správanie. Musí si utvoriť nové spôsoby správania, zmeniť celé systémy svojich doterajších reakcií tak, aby zodpovedali podmienkam nového životného prostredia. V subjektívnom prežívaní dieťaťa novosť jeho životnej situácie zvýrazňujú najmä tieto skutočnosti: Odlúčenosť od najbližších osôb a od intímnosti rodinného prostredia, konfrontácia s neznámym materiálnym i spoločenským prostredím, zmena spoločenského postavenia dieťaťa – stáva a jedným z mnohých, obmedzuje sa individuálna pozornosť voči nemu zo strany dospelého, zmena v organizovaní života i vo formách sociálnej komunikácie.
Čím sú podmienky v predškolskom zariadení kvalitnejšie, tým rýchlejšie a ľahšie prebieha proces adaptácie. Vo všeobecnosti platí, že dĺžka času nevyhnutného na to, aby sa dieťa vyrovnalo s novou životnou situáciou, je podmienená viacerými životnými okolnosťami: vekom, individuálnymi vlastnosťami, vplyvmi predchádzajúceho prostredia, ako i konkrétnymi podmienkami nového prostredia, najmä sociálneho.
Nízka úroveň samostatnosti, priveľká citová závislosť od osôb z rodinného prostredia, najmä od matky, sťahuje adaptáciu. Preto tu zohráva významnú úlohu vek dieťaťa: narastajúca intelektová vyspelosť ( chápanie rozumovej argumentácie ), väčšia potreba samostatnosti, rastúce nároky na súčinnosť s vrstovníkmi spôsobujú, že staršie dieťa ( 3-4 ročné ) sa adaptuje spravidla bez väčších ťažkostí. Podľa viacerých výskumov najťažším, ba až krízovým obdobím adaptácie je pre dieťa druhý rok života.
Celkový priebeh adaptácie ovplyvňujú aj individuálne povahové vlastnosti dieťaťa: jeho celková spoločenskosť, prispôsobivosť, citlivosť atď. Adaptáciu sťažuje napríklad aj príliš úzkostlivá, prehnane starostlivá rodinná výchova, obmedzujúca aktivitu dieťaťa. Naopak, dôslednejšie usmerňovanie dieťaťa k samostatnosti už v rodine mu veľmi uľahčí prispôsobovať sa novým požiadavkám v predškolskom zariadení.
Ťažkosti adaptácie charakterizuje množstvo negatívnych prejavov: plač, smútok, skleslosť, precitlivenosť, vzdorovitosť, agresivita, ale aj narušenie už utvorených, upevnených návykov ( napr. dieťa sa začne pomočovať ), poruchy spánku, nechutenstvo, poruchy trávenia atď. Uvedené prejavy môžu mať rôznu intenzitu a trvanie. Môžu vyústiť i do trvalejších neurotických reakcií, ktoré svedčia o neschopnosti jednotlivca vyrovnať sa so záťažovou situáciou.
Znakom prispôsobenosti ja nadobudnutie pozitívneho vzťahu k novej situácii, stotožnenie sa s ňou. Nežiadúce prejavy sa postupne strácajú, dieťa znovu nadobúda psychickú rovnováhu, telesná kondícia i jeho správanie sa normalizujú.
V celkovom procese adaptácie pripadá rozhodujúca úloha najbližším dospelým, rodičom a pedagógom predškolského zariadenia. Zvyšujú sa nároky na ich porozumenie dieťaťu, na citlivé, trpezlivé, a láskavé zaobchádzanie s ním i na zvýšenú individuálnu pozornosť po celý deň.
