(NE)DOTKNUTEĽNOSŤ BENEŠOVÝCH DEKRÉTOV
Na príklade jednej reštitúcie
NR SR sa uzniesla na nedotknuteľnosti Benešových dekrétov. Čo však v takom prípade, keď tieto už boli dotknuté?
Takým prípadom je reštitúcia majetku Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku (ECAV) po bývalej Nemeckej evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku (NECAV) v zmysle reštitučného zákona č. 282/1993 v znení zák. č. 97/2002 Zz o zmierení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Hádam netreba dodať, že tento zákon sa vzťahuje na občianskoprávne a správne akty po 8. máji 1945. Lenže zákon č. 97/2002 jednoducho konštatuje, že „oprávnenou osobou po Nemeckej evanjelickej cirkvi a.v. v Slovenskej republike je Evanjelická cirkev a.v. na Slovensku“. Kladú sa tak prinajmenšom dve otázky. Komu bol teda odňatý majetok, NECAV alebo ECAV? A mohol byť odňatý NECAV, keď táto 8. mája 1945 už nejestvuje? Podľa historičky Marie Heinke-Probstovej z Lipska sa tak stalo dva dni predtým so spätnou platnosťou 4. mája 1945 na základe Benešových dekrétov.
Na slovenskej strane to potvrdzuje Uznesenie Zboru povereníkov z 3. augusta 1945, v ktorom je reč už len o bývalej NECAV. Týmto uznesením sa jej majetok odovzdáva do správy (nie do vlastníctva!) ECAV, ktorá sa bude snažiť tohoto bremena čo najskôr zbaviť. Dôkazom toho je žiadosť Generálneho biskupského úradu Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. v ČSR, o „usporiadanie majetku býv. nemeckej ev. a.v. cirkvi na Slovensku“ na základe opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva z 20. apr. 1960 č. 53/774/60, adresovaná (5. dec. 1960) Rade Ústredného národného výboru. Na základe tohto opatrenia sa mal majetok slúžiaci bytovým účelom začleniť do Obv. podniku bytového hospodárstva a to tým skôr, že od r. 1950 už bol vlastníctvom Československého štátu – podľa § 119 obč. zák. 141/1950 Zb. Vlastnícke právo však bolo priznané k nehnuteľnostiam ako kostoly a farské budovy.
Z Dohody o vydaní veci z 19. júla 2002 sa však dozvedáme (čl. 2, ods. 2), že Československý štát sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností [až] na základe spomínaného opatrenia v r. 1960 a nie už v r. 1950. Ako je to teda s právnym nástupníctvom po NECAV? A ako je možné, že NR SR sa stotožnila s návrhom ECAV, podľa ktorého je ona právnou nástupkyňou po zrušenej NECAV?
Prenesúc sa do r. 2002, tento návrh našiel vďačných poslucháčov v časti vtedajšej vládnej garnitúry ako napr. expredseda vlády Ľ. Fogaš. Tento sa vtedy vyjadril, že aj keď sa vrátil majetok zabavený na základe Benešových dekrétov, nejde vraj „o precedens, lebo prioritou bolo usporiadať vzťahy štátu a cirkvi“ Ak je takýto (šalamúnsky) výrok nehodný docenta práva, z úst podpredsedu vlády bol krajne nezodpovedný. A ak takto politik Fogaš potlačil v sebe právnika Fogaša, nemalo sa to stať takým právnikom ako J. Králik a J. Juran, ktorí sa dodatočne podujali odôvodniť tento prenos konfiškátu na inú právnickú, hoci súvereckú osobu, v článku „K problematike oprávnenosti znovunadobudnutia majetku ústredia bývalej tzv. Nemeckej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Slovenskej republike Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku.“ (Ars notaria, 3/2003). Treba konštatovať, že z právneho hľadiska je hodnota tohto článku sporná, keďže svojím obsahom ide za r. 1945.
Ale táto historickoprávna analýza začínajúca dobou kamennou pokuľháva aj z historického hľadiska. Aj keby reštitučný zákon dovoľoval ísť až po r. 1922, kedy ECAV na Slovensku a Podkarpatskej Rusi vznikla, zahrnujúc aj príslušníkov nemeckej a maďarskej národnosti, je nemenej pravda, že jej ústredie bolo nútené tolerovať samostatné postavenie niektorých nemecko-maďarských zborov a seniorátov tam, kde nemecký živel prevládal. Nemeckí a maďarskí evanjelici ťažko znášajúci majorizáciu zo strany slovenských evanjelikov sa inak po vzore Nemeckej evanjelickej cirkvi v Čechách, na Morave a Sliezsku napokon de facto osamostatnili ako NECAV na Slovensku v r. 1938, teda ešte za existencie Česko-Slovenska ako zloženého štátu, a potom de jure v r. 1940.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie