Hansenova choroba známa tiež ako Lepra či malomocenstvo sa prevažne vyskytuje už len v oblastiach Afriky, Ázie a južnej Ameriky.

V súčasnosti touto chorobou trpí okolo 1,2 milióna ľudí. Hansenova choroba chronicky postihuje kožu, podkožné vrstvy, nervové bunky. Pôvodca choroby Mycobactérium leprae žije vo vnútri buniek človeka. Hansenova choroba má na svedomí každý rok vyše 700 000 nových prípadov. Napadnutím nervových buniek je obmedzený hmat, vznikajú popáleniny, lézie a vredy na koži a končatinách, pri neliečení môže dôjsť k oslepnutiu. Keďže ide o infekčné ochorenie, prenáša sa z človeka na človeka sekrétmi z nosohltana a kožných defektov. Prenos sa uskutočňuje dlhotrvajúcim priamym stykom s chorým. Nie je vylúčený ani prenos zo zvierat.

Inkubačná doba je niekoľko mesiacov až niekoľko rokov. V súčasnosti je liečiteľná kombináciou liekov Dapson, Clofazamid a Rifampicin. Liečba trvá najmenej 2 roky, pretože sú časté recidívy. Neliečená choroba sa po 10-20 rokoch končí smrťou. Choroba je v medzinárodnej klasifikácií chorôb evidovaná pod kódom: A30.

Lepra je jednou z prvých chorôb človeka, ktorých pôvodca bol objavený. Už v roku 1873 popísal Nór Dr. Gerhard H. Armauer Hansen Mycobacterium leprae v kožnom tkanive chorého.

Tragickým na lepre bolo, že postihnutí zriedka zomierali, avšak boli čoraz viac zmrzačení a znetvorení. Napriek rozsiahlej izolácii bolo o postihnutých postarané, a boli prichýlení (na rozdiel od chorých na mor) cirkvou, pretože v Biblii sa často opisovalo liečenie malomocných, čo stanovilo pomoc ako kresťanské pravidlo správania. Cirkev v stredoveku stanovila prísne pravidlá správania pri zaobchádzaní s chorými na lepru.
Malomocní dostali špeciálny odev s kapucňou, rukavice a hrkálku, aby na seba upozorňovali, pretože aj oslovovanie zdravých ľudí bolo pre nich zakázané. Chorí boli ďalej izolovaní v domoch malomocenstva mimo miest, ktoré však väčšinou ležali na frekventovaných uliciach, aby sa chorým umožnilo aspoň žobranie. Podľa niektorých odborníkov boli počas druhej svetovej vojny malomocní separovaní do ústavov pre liečbu Hansenovej choroby, a boli na nich robené medicínske pokusy. Pokusy však nemali za úlohu nájsť nové spôsoby liečby tohto ochorenia.
Vláda Spojených štátov a Ruska údajne využívala tieto ústavy ako pokusné dielňe a malomocných ako pokusných králikov pre nové revolučné objavy v oblasti epidemiológie a mikrobiológie. Chorí boli neraz infikovaní nešpecifickými ochoreniami a následne skúmaní a testovaní. O takomto počínaní však dodnes existuje len veľmi málo zmienok. Odhaduje sa však, že ešte aj dnes na svete existujú miesta kde sa spoločnosť zbavuje svojích "príšer" postihnutých Hansenovou chorobou.