Zoznam slovenských miliardárov
Ako sa prepracovali k peniazom? Ako uvažujú? Čo pri tom zažívajú a na koho myslia?
Andrej Babiš (54)
Najbohatším slovenským biznismenom je Andrej Babiš, i keď ten svoj agrochemický koncern Agrofert pôvodne pred pätnástimi rokmi rozbiehal v Česku. Dnes jeho impérium zahŕňa vyše dve stovky firiem, čoraz viac sa angažuje aj na Slovensku.
Sám o sebe hovorí, že na žiadne výstrelky boháčov si nepotrpí. Svoje Audi A8 si zväčša šoféruje sám. A neprepadol ani golfu, ale jeho športom je tenis.
Tento šport najviac sponzoruje aj jeho firma. O svojom majetku a čelných umiestneniach v rebríčkoch boháčov hovorí nerád. Podľa neho je to dobré len na to, že vedia o ňom ľudia v núdzi a môžu sa na neho obrátiť. Komu a koľko dal na charitu však nezverejňuje.
Nerád poskytuje novinárom rozhovory. Asi aj ako odvetu za to, že ho spájajú s ovplyvňovaním politikov, najmä počas éry českých sociálnych demokratov.
Známa je kauza lobovania u bývalého českého premiéra Stanislava Grossa, aby sa český štátny petrochemický kolos Unipetrol dostal do rúk poľského PKN Orlen. A. Babiš na to však reaguje tým, prečo by on nemohol povedať politikom svoj názor, čo je dobré pre ekonomiku štátu, ak je jeho Agrofert v Česku najväčšou privátnou skupinou podnikov, platí miliardové dane a dáva prácu vyše dvadsiatim tisíckam ľudí. Ale akékoľvek podplácanie a korumpovanie politikov odmieta.
Agrofert dnes patrí medzi najväčšie firmy aj v stredoeurópskom regióne. A pritom ho začal budovať úplne od nuly. Štartoval so štyrmi zamestnancami v kancelárii, kde bola aj sprcha a posteľ.
Prišlo k tomu po tom, čo musel opustiť dlho budovanú kariéru v bratislavskom podniku zahraničného obchodu Petrimex. Lebo vraj zavadzal slovenským chemikom, ktorí s politickou podporou sprivatizovali celú tuzemskú chémiu.
Odišiel do Prahy a začal skupovať chemické podniky, keď sa ocitli v ekonomických problémoch. A ako satisfakciu cíti to, že neskôr už mohol byť pri tom, keď globalizáciou vysilení slovenskí privatizéri začali svoje chemičky predávať silnejším koncernom. Agrofert získal tak bratislavský Istrochem, ako aj šalianske Duslo.
Jeho firma však nie je len o českej a slovenskej chémii. Chemičky má aj v Nemecku a Číne. A časom takisto prenikol aj do iných biznisov.
V Česku i na Slovensku má poskupovaných hneď viacero poľnohospodárskych podnikov, skladov obilia, mlynov, pekární a hydinární. Podniká aj v predaji osív či poľnohospodárskych strojov. A. Babiš tak vybudoval poprepájaný konglomerát firiem siahajúci od výroby hnojív až po dodávku hotových potravín na pulty obchodov.
Tí, ktorí iba zdola sledujú raketový rast jeho investícií, tvrdia, že A. Babiš sa už dostal za hranicu toho, čo jeden človek môže fyzicky zvládnuť. On totiž nie je žiaden tímový hráč, všetko dôležité si nosí vo svojom hrubom zápisníku.
Ale tento vorkoholik svoje impérium ani náhodou nehodlá predávať. Najviac vraj musí teraz rozmýšľať o tom, ako viac strategických kompetencií presunúť na svojich najlepších manažérov.
Ľudovít Černák (57)
Bývalý minister hospodárstva a známy národniar Ľudovít Černák z prvej vlády Mikuláša Dzurindu odišiel sám za kauzy okolo Nafty Gbely a Priemyselnej banky. Rozbehol podnikanie a stal sa z neho známy oživovateľ upadajúcich firiem.
Ozdravil viacero krachujúcich strojárskych podnikov a na nohy začal stavať aj najslávnejší domáci futbalový klub Slovan Bratislava. Sám na internetovej stránke svojej firmy Sitno Holding seba a svojich manažérov porovnáva s dávnymi sitnianskymi rytiermi, ktorí sa prebúdzajú, keď je Slovensko v nebezpečenstve.
Hovorí, že to síce môže znieť nadnesene či smiešne, ale vo viacerých firmách, ktoré už iní odpísali, on zachránil alebo vytvoril šesť - až sedemtisíc pracovných miest. Doteraz najviac zarobil na oživení a neskoršom odpredaji spracovateľa medi Kovohuty Krompachy.
Na rozbehnutie podnikania mal pred ôsmimi rokmi ako tromf predchádzajúcu manažérsku kariéru v žiarskych hlinikárňach. A navyše ako politik získal aj plno dôležitých kontaktov.
Rád však zdôrazňuje, že žiaden jeho majetok nie je z nejakej lacnej privatizácie. Kupoval len firmy z konkurzov a za prvé úvery mal založený dom i chatu. Kúpil a oživil strojárne v Kremnici, Vyhniach i Detve, kde sa snaží aj o oživenie tuzemského zbrojárstva.
Na svoje obrnené vozidlá Tatrapan už má objednávky aj od armád iných krajín. Najnovšie chce budovať tiež byty a veterné parky, zaujíma sa o kúpele a sníva o privátnom bankovníctve.
Za novým biznisom čoraz častejšie cestuje do Ruska a Uzbekistanu. Je známy pracant, predal aj rodinnú chatu, lebo na ňu aj tak nestíhal chodiť. Firmu chce časom zveriť svojim trom synom.
Gabriel Eichler (57)
Narodil sa v Bratislave, ako osemnásťročný emigroval do USA. Vyštudoval ekonómiu a medzinárodné vzťahy na univerzite v Massachusetts, Chicagskej univerzite a univerzite v Toronte.
V rokoch 1983 až 1989 pracoval ako generálny riaditeľ Bank of America v zastúpení vo Viedni, Frankfurte nad Mohanom a v Paríži. Koncom osemdesiatych rokov pôsobil ako viceprezident a hlavný medzinárodný ekonóm riaditeľstva Bank of America v San Franciscu. V súčasnosti žije najmä v Českej republike, kde založil investičnú a konzultačnú spoločnosť Benson Oak.
Gabriel Eichler si svoj diel svetiel reflektorov na Slovensku užil v roku 1999, keď znova postavil na nohy Východoslovenské železiarne po Rezešovcoch. Aj vďaka nemu sa našiel pre fabriku zahraničný investor – silná americká spoločnosť U. S. Steel. Od roku 1991 sa jeho firma Benson Oak podieľala na transakciách v hodnote viac ako dvesto miliárd českých korún.
Vlani napríklad spoločnosť Benson Oak kúpila stopercentný akciový podiel v českom výrobcovi elektrospotrebičov ETA a jeho dcére Plastkov. Výroba v oboch ostane zachovaná, meniť sa nebude ani manažment.
G. Eichler uviedol, že kúpené firmy majú dobrý potenciál ďalšieho rozvoja a zhodnotenia investovaných prostriedkov. Cenu transakcie ani jedna zo strán nezverejnila.
Vzápätí kúpil výrobcu dezinfekčného prostriedku Savo, firmu Bochemie. Cenu nezverejnil, ale podľa informácií Mladej fronty Dnes ide rádovo o stovky miliónov českých korún.
Má povesť pracovitého človeka. „Vo štvrtok skoro ráno som bol ešte vo VSŽ, doobeda som už rokoval vo Viedni, poobede s akcionármi. Na večer som si dohodol chvíľkovú schôdzku s premiérom, keďže však nemal čas, navštívil som ho priamo v parlamente. O desiatej večer som bol späť v Košiciach, stretol som sa so spolupracovníkmi. O polnoci som išiel na prechádzku. Myslíte, že som v taký náročný deň mal času robiť ešte niečo iné?" popísal jeden svoj deň pred niekoľkými rokmi G. Eichler.
Dlho bol starým mládencom. Oženil sa až v roku 2003, manželka Tatiana je reštaurátorka. Dnes majú dve dcéry.
Milan Fiľo (42)
Životným biznisom rodáka z Heľpy, ktorého pri zostavovaní rebríčka miliardárov český Týden opísal ako „milého a neškodného strýka z vidieka“, bolo získanie podielu v ružomberskej celulózke. Milan Fiľo v tomto procese zohral kľúčovú úlohu.
Keď sa ukázalo, že podnik dostalo pod kuratelu Združenie robotníkov, „strýko z vidieka“ ľahko nahovoril tribúna ľudu Jána Ľuptáka na privatizáciu. A dal sa pri tejto príležitosti do spolku s vtedy o dosť silnejším tandemom Košičanov Krajňák – Kamarás.
Keď neskôr prišla ponuka zahraničného investora a duo K + K už žalo úrodu, zanovitý samorast M. Fiľo trval na tom, že on si svoj podiel nepredá. Tak prišiel k 50 percentám akcií veľmi výnosnej fabriky a peniaze, ktoré mu vytriasala, investoval do ďalších celulózovo-papierenských akvizícií na Slovensku aj v zahraničí.
Potom sa Lipták M. Fiľo opäť tak trochu hrou náhod dostal k akciám spoločnosti, ktorá kontrolovala televíziu Markíza. Razom ho každý z politikov chcel mať za kamaráta. Vtedy sa naučil s nimi rozprávať.
Akcie Markízy už predal, ale byť zadobre so správcami pečiatok je teraz dôležité pre neho. Vyplýva to z povahy jeho podnikania odkázaného na štátne drevo. A tak sa teraz uctieva s Robertom Ficom.
Majiteľ investičnej skupiny Eco-invest je veľmi zvláštny človek, často pôsobí tak, akoby sám so sebou zvádzal tuhé vnútorné boje. Nemá okolo seba silný tím, naopak, na jeho dobré srdce sa podchvíľou niekto nalepí a snaží sa ho nahovoriť na nejaký projekt. Tak vznikla napríklad otázka, či kúpa mäsokombinátov bol ten najšťastnejší nápad.
Ale M. Fiľo môže sem-tam umoriť aj nejakú tú stratu. Pán Boh ho má asi rád a on mu to vracia. Platí za jedného z najväčších filantropov a podporovateľov ľudí v núdzi.
Slavomír Hatina (61)
Pre privatizačného lídra Slovnaftu a jedného z voľakedajších kapitánov slovenského priemyslu Slavomíra Hatinu bol osudovým krokom okamih zrodu slovenskej kapitálotvornej vrstvy za Vladimíra Mečiara. Hatinovci svoju historickú úlohu zvládli a potom si dokázali vylepšiť reputáciu aj pred verejnosťou, keď časť sprivatizovaných akcií vrátili a zo Slovnaftu urobili technologicky modernú a prevádzkovo efektívnu fabriku.
Peniaze, ktoré ich manažérska Slovintegra utŕžila po predaji podniku maďarskému MOL-u zainvestovali do levického paroplynu, jednej z českých chemických fabrík alebo súkromnej nemocnici pri bratislavskom Draždiaku. Podľa aktivity na trhu investícií sa nezdá, že by mali za sebou širšie tímy.
Rodina Hatinovcov včas investovala najmä do bratislavských nehnuteľností. Pokojný muž so schopnosťou jasne formulovať svoje názory mal vždy bližšie k ľavici ako k pravici, a tak sa nemožno čudovať, že dnes ľahko nachádza reč s ficovcami.
Mário Hoffman (40)
Príbeh finančnej skupiny Istrokapitál, ktorá odštartovala svoj rast na pozostatkoch investičných fondov najmä okolo košických VSŽ a potom úspešne obchodovala s akciami, sa vlani skončil dobrovoľným výmazom z obchodného registra. To naznačuje aktuálny vývoj vo voľakedajšej zostave presvedčených športovcov Hoffmann – Prieložný – Siekel – Remeta.
Muž so skvelou kondíciou, bývalý kanoista Mário Hoffmann je ako posledný predseda predstavenstva dnes už skôr sólo hráčom a má bližšie k skupine J&T. O svojom majetku hovorí, že je to „určite nad desať miliárd korún“.
Ovláda Poštovú banku, investuje do nehnuteľností, pripravuje výstavbu luxusného komplexu na ostrove Salt Cay v súostroví Turks & Caicos v Karibiku. Slovo luxus má rád. Bol za otvorením prvého skutočne luxusného obchodného domu Alizé, ktorý slúži naozaj iba najhustejšej smotánke.
Tomáš Chrenek (45)
Bonviván medzi miliardármi, žije v Prahe. Keď máte šťastie vidieť ho, napríklad vo filmových štúdiách Barrandov, ktoré vlastní, má v prstoch cigaru a po boku krásnu ženu – napríklad vlastnú manželku, bývalú missku Dušanu Fridrichovú.
Tomáš Chrenek je ďalšie šťastné dieťa voľakedajších podnikov zahraničného obchodu. Jeho boli komodity pre hutnícky priemysel a s tými neprestal obchodovať ani po odchode z Kerametalu. Tak sa dal dokopy so skupinou blaškovcov v Minerfine.
Potom však dostal pod kontrolu Třinecké železiarne s dobrým sortimentom pre túto dobu – stavebná oceľ je skvelý biznis práve v čase boomu. T. Chrenek je obchodný diplomat, niekto tomu nadáva lobista.
Isté je, že ak máte fabriku, ako je železiareň, musíte sa vedieť rozprávať s politikmi. A keď sa už s nimi dokážete rozprávať, dobrým nápadom je investovať napríklad do voľakedajších štátnych nemocníc.
Dnes možno len špekulovať o jeho prepojení na šéfa slovenského parlamentu Pavla Pašku. Faktom avšak je, že nedávno sa predala firma na distribúciu liekov, v ktorej mal P. Paška podiel.
T. Chrenek urobil zásadný krok späť na Slovensko, keď nedávno kúpil od világiovcov majoritu v poisťovni Apollo. Zdá sa, že jej poistenci sú teraz v dobrých rukách, lebo T. Chrenek sa s vládou vie rozprávať lepšie ako „penťáci“. A po úspechoch v českom zdravotníctve má veľké plány aj na Slovensku. Slovenský bulvár bude mať potravu.
Ivan Chrenko(41)
Začínal v Šali, odkiaľ pochádza, ako podnikateľ s audiotechnikou a elektromontážnymi prácami. Neskôr spolu s partnermi vyrábali reproduktory značky Marsyas.
HB Reavis Group začala ako AB Reavis v roku 1993, Ivan Chrenko do nej vstúpil až v roku 1995. Firma sa podieľala na výstavbe prvých bratislavských biznis centier koncom deväťdesiatych rokov, a to spolu so skupinou okolo bývalého Asset Softu.
Kancelárske areály neskôr predala izraelskej skupine B.S.R. Následne sa pustila do vlastného developmentu okolo Prievozskej ulice, kde postavila biznis centrá Apollo, v Petržalke Aupark.
Manažéri HB Reavis vedia myslieť dopredu. V roku 2005 sa dali, zdanlivo nelogicky, na sprivatizovanie SAD Bratislava. Získali tým však aj autobusovú stanicu Mlynské nivy, na mieste ktorej plánujú postaviť svoj prestížny projekt – polyfunkčný komplex Twin City za 17 miliárd korún.
I. Chrenko je mozgom a najväčším vizionárom HB Reavisu, hoci sa nerád ukazuje na verejnosti. Spoločnosť zastupuje predseda predstavenstva Ivan Valent. I. Chrenko sa stiahol aj z orgánov spoločností skupiny.
Tá však rastie neuveriteľným tempom, a to aj akvizíciami. V minulom roku napríklad ovládla špecialistu na logistické a výrobné parky IPEC, ktorú založil bývalý podpredseda vlády Ivan Čarnogurský.
J&T
Zrod investičnej skupiny J&T, ktorej prirovnaniami k láske medzi kozou a nožom robí nechtiac reklamu aj premiér Robert Fico, je úzko spätý s voľakedajšou štátnou Investičnou a rozvojovou bankou, na ktorej čele stál Jozef Tkáč (58). Synovi Patrikovi (34) a jeho spolužiakovi Ivanovi Jakabovičovi, ktorí vtedy podnikateľsky začínali v rámci kupónovej privatizácie, to malo dosť uľahčiť prístup k úverom. Oni sami však túto väzbu popierajú.
Otec Jozef sa do ich podnikania zapojil až neskôr. Ako P. Tkáč uviedol pre týždenník Trend, že oficiálne sú vlastníkmi skupiny I. Jakabovič a J. Tkáč, skupina má však už deväť partnerov.
Podniká v realitách, privátnom bankovníctve, cestovnom ruchu, energetike, strojárstve, potravinárstve, zdravotníctve, z médií je najdôležitejšou investíciou televízia JOJ, vstúpili aj do futbalového Slovana a vlastnia pražskú Spartu. Zamestnávajú zhruba 12-tisíc ľudí.
P. Tkáča ľudia zvonka považujú za vizionára. On i I. Jakabovič sa často vyskytujú na stránkach bulvárnej tlače, ktorá s radosťou zaznamenáva, ako si vychutnávajú všetky podoby luxusu.
P. Tkáč sa na tom rovnako dobre zabáva a je hádam jeden z mála z podnikateľskej smotánky, ktorý na paparazzov nenadáva. Hovorí o sebe, že je „prototypom snoba“, hoci od nikoho nikdy nepočul presnú definíciu tohto pojmu.
Priznáva, že verejnosť ho vníma väčšinou z tejto stránky. Rád si vychutnáva luxus: „Patrí to k tomu, je to neoddeliteľná súčasť. Kto by nechcel vlastniť lietadlo, loď či vrtuľník? Musel by byť nenormálny,“ tvrdí.
Na druhej strane o sebe vraví, že už dospel, v biznise aj v rodinnom živote. Oženil sa stal sa otcom. „Je to niečo, čo som doteraz ešte nezažil,“ naznačuje.
V úspešnej skupine sa cíti byť najmä bankárom. „Z pohľadu J&T Banky nám nevyhovuje, že sme stále považovaní za malú až stredne veľkú banku. Dnešná svetová kríza, paradoxne, ukazuje, že slabí nie sme my, ale bankový sektor. Ostatných však uznávame,“ tvrdí.
Do piatich rokov chcú firmu ešte viac stabilizovať a posunúť sa na nové trhy. Slovensko je naďalej prioritou, hoci čoraz viac času trávi v Moskve. „Nie je nič lukratívnejšie ako celé Rusko.
Je však nesmierne ťažké a komplikované sa tam presunúť. Západniar tam nezarobí korunu, musí byť súčasťou aj tohto trhu,“ dodáva P. Tkáč.
V tom, prečo je známy vďaka svojmu majetku, má jasno: „V začiatkoch tomu pomohli média, bola to však aj naša stratégia. Chceli sme ukázať, čo máme a že na to máme, aby raz a navždy skončili reči, že sme zlodeji,“ tvrdí P. Tkáč.
Juraj Kamrás (46) a Ladislav Krajňák (45)
Vzácny úkaz medzi podnikateľmi. Ako nerozlučná dvojica to v biznise spolu ťahajú už pomaly dvadsať rokov. Tandem Košičanov rozbiehal biznis na obchodoch s predrezešovskými VSŽ, dovážali suroviny a mali exkluzívne práva na vývoz plechu do západnej Európy.
V biznise aktivitách svojho času spolupracovali s Vladimírom Poórom, v tom čase pre nich boli dôležité aj politické kontakty. Neskôr svoje aktivity rozprestreli najmä po východnom Slovensku, v tokajskej oblasti majú Chateau Viničky, veľa investujú do vysokotatranských nehnuteľností, stoja za golfovým areálom vo Veľkej Lomnici, v Košiciach ako prví začali budovať biznis centrá.
Už dlho sa trápia s Imunou Šarišské Michaľany, ktorú chcú akoby nanovo postaviť. Ako správni dlhokrkí Košičania sa však už dávno rozhliadli ponad Tatry a väčšinu svojich biznis aktivít preniesli do Česka, kde obaja s rodinami aj bývajú.
Sú zastúpení v strojárskych firmách, majú Barvy a laky, veľké tlačiarne, dodávajú potrubia pre atómové elektrárne. Patrí im aj futbalový klub Bohemians Praha.
Obaja majú veľký zmysel pre všetko pekné. Juraj Kamarás sa svojho času zaľúbil do gladiol a v poslednom období zasa úplne prepadol francúzskemu mäsovému plemenu hovädzieho dobytka Charolaise. Zlatý kosák z Agrokomplexu, ktorý za svoje zvieratá získal, by asi dnes za nič nevymenil.
Ivan Kmotrík (49)
Za mediálneho magnáta sa dlho na Slovensku označoval Pavol Rusko. Pri tomto označení sa mohol na Slovensku usmievať iba jediný muž – Ivan Kmotrík, ktorý je od polovice deväťdesiatych rokov skutočným mediálnym magnátom.
Začiatok príbehu tohto zvláštneho chlapíka je opradený legendami. Nikto presne nevie, kde sa vzal a čím sa živil, a tak o ňom kolujú aj nelichotivé domnienky. Po revolúcii však chlapčensky vyzerajúci blondiak s akoby utrápeným výrazom na tvári a so záľubou v zbraniach vstúpil prekvapujúco koncentrovane do reklamného, mediálneho a polygrafického biznisu, a to tak razantne, až z neho išla hrôza.
Keď sa mu podarilo bleskovo ovládnuť kľúčové tlačiarne novín aj časopisov v Bratislave a na západnom Slovensku, získať kontrolu nad distribúciou tlače a vybudovať si silné postavenie aj v reklamnom priemysle, vydavatelia tlače sa cítili ako v trojitých kliešťach. I. Kmotrík ich však prekvapil.
Svoju silu proti nim nepoužil. Naopak, obklopil sa schopnými manažérmi, ktorí mu jedinečnú pozíciu jeho dobre vystavaného biznisu pomohli ešte umocniť.
Kľúčové investície išli cez Slov Coupon fond. Tak sa mu podarilo prevziať skalický Grafobal, ktorý dal podnikateľskej skupine meno (dnes Grafobal group). Získanie Slovenského pedagogického nakladateľstva prinieslo zasa mediálnemu impériu I. Kmotríka sídlo – odvtedy sa všetko podstatné deje v Bratislave na Sasinkovej 5.
Kmotrík bol kľúčovou postavou aj pri rozbiehaní televízie JOJ, potom si ju však, opäť dosť záhadne, vymenil so skupinou J&T za stratovú TA3. V posledných rokoch Kmotríkova skupina, tak ako takmer všetci majitelia peňazí, rozširuje svoj core biznis aj do zahraničia, dala sa aj na reality a development, najmä v Rači, patrí k nej napríklad aj minerálna voda Lucka, no I. Kmotrík sa už takmer výlučne zabáva poľovníctvom a futbalom.
Hovorí sa, že dnes v slovenskom futbale zohráva rovnakú úlohu ako voľakedy Alexander Rezeš. So všetkými pozitívami aj negatívami.
Zoroslav Kollár (42)
Tento mimoriadne inteligentný a úspešný právnik sa stal v posledných mesiacoch vďačným terčom bulváru. Začal s ním komunikovať a stal sa priam mediálnym symbolom miliardára, keď denník Plus 1 deň zverejnil, že si ako prvý na Slovensku objednal najdrahšie auto sveta, čierny Bugatti Veyron za milión eur.
Má už červené Ferrari 430 Spider, ktoré bežní smrteľníci kupovali v lete na pumpách Shell ako hračku pre svojich synov, päť mercedesov, vlastné lietadlo, nákladne rekonštruuje nádherný neskorobarokový kaštieľ v Tonkovciach a v Bratislave a v Svätom Jure má ďalšie dve perfektne vybavené vily plné starožitností.
Pri pohľade do obchodného registra sa obyčajný podnikateľ priam vydesí. Meno Zoroslava Kollára figuruje vo vyše sedemdesiatich záznamoch firiem. Ako sa vôbec možno vyznať v takom portfóliu?
Odpoveď je jednoduchá: Z. Kollár má povesť excelentného, dôsledného a pre mnohých protivníkov aj nebezpečného právnika. Navyše so skvelými kontaktmi. Keď vraj Daniel Lipšic za Dzurindovej vlády menil konkurzné zákony, nerobil to preto, aby odstraňoval systémové chyby, ale tak, aby mohol bojovať proti právnikom Kollárovho rangu.
Právne služby Z. Kollára v privatizačnom a poprivatizačnom období využívali tí najsilnejší hráči – vtedajší, no najmä dnešní. V súčasnosti už voľakedajší učiteľ na právnickej fakulte, sudca a advokát nefiguruje ani v slávnej právnej kancelárii Kollár and Kubík.
Ako povedal pre magazín Hospodárskych novín, boli to služby a on už nechcel byť ničím služobníkom. Vstupuje už aktívnejšie do podnikateľských projektov, najsilnejšou investíciou je HTC Holding vrátane jeho podielu v brnianskom Zetore, vlastní pezinský vinársky podnik Vitis, ktorý značku Vinea tohto roku dobre predal Kofole. Je spolumajiteľom kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach, vlastní bryndziareň vo Zvolenskej Slatine a spoločnosť Castis Invest.
Skutočnou srdcovou záležitosťou asketicky pôsobiaceho Z. Kollára je cestovanie a história. Chce precestovať všetky štáty sveta, má rozsiahle zbierky pamiatok a starožitností, financuje občianske združenie Slovenský archeologický a historický inštitút a vydáva časopis Historická revue.
A robí to tak, ako by sa to od človeka, ktorým vie zarábať peniaze, dalo čakať. Archeológovia, ktorí pre neho pracujú, už robia archeologické výskumy aj pre developerov.
1.10.2008, PROFIT / Ján Blažej, Ivan Haluza, Pavel Kováč, Eduard Žitňanský, Radovan Žuffa -
