Enzo Ferrari
Narodil sa v rodine strednej spoločenskej triedy v Modene 18. februára roku 1898. Enzov otec vlastnil spoločnosť' na spracovávanie kovu, Officina Meccanica Alfredo Ferrari, ktorá vyrábala nástroje pre talianske železnice. Bol to práve otec, ktorý Enza už v útlom veku zoznámil s automobilovými pretekami: Alfredo bral svojho syna na všetky preteky od jeho desiatich rokov, na chlapca to urobilo hlboký dojem.
Zo začiatku nič nenasvedčovalo tomu, že by Enzo mal sklony v budúcnosti sa zaoberať automobilmi. Viac ho zaujímala hudba a novinárstvo. Pracoval aj ako futbalový reportér pre denník Gazzetta dello Sport. Jeho kariéru prerušila prvá svetová vojna, v ktorej stratil otca a brata Alfreda. Krátko nato vstúpil do armády, vážne ochorel a po operácii skoro zomrel. Uzdravoval sa veľmi pomaly, až ho nakoniec z armády prepustili.
Od svojho plukovníka dostal doporučenie do Fiatu, ktoré sa však minulo účinkom, takže vo veku 21 rokov zostal Enzo bez práce.
Našiel si prácu u istého Giovanniho, ktorý využil nedostatok áut v Taliansku, rozmontovával karosérie nákladných áut a predával podvozky do dielní, aby z nich mohli vyrábať automobily. V tej dobe Ferrari pravidelne často navštevoval bary, kam dochádzali pretekári, ktorí mu dali možnosť naviazať kontakty vo svete automobilového športu. Spriatelil sa s Ugom Sivoccim, ktorý stál na čele testovacieho oddelenia v milánskej automobilke CMN. Na jeho doporučenie sa Enzo stal skúšobným jazdcom u CMN (Construzioni Mecchaniche Nazionali). Netrvalo dlho a oslovila ho Alfa Romeo a on sa stal jazdcom u tejto dobre známej talianskej spoločnosti.
Kvôli svojmu nie príliš dobrému zdravotnému stavu sa stále viac zapájal do organizačnej práce Alfy Romeo. Jednou z jeho úloh bolo nájsť technicky zručných ľudí, ktorí by spoločnosť doviedli k úspechu na poli motoristických pretekov. Enzo najal starého kamaráta Luigiho Bazziho ako technického návrhára. Keď Alfa potrebovala nového technického návrhára, Luigi Bazzi sprostredkoval spoločnosti spojenie s Vittoriom Janom, ktorý vtedy tiež pracoval vo Fiate. Vo Fiate Jano dospel k bodu, kedy pretekárske autá jeho konštrukcie boli tak dobré, že vedenie Fiatu už nechcelo investovať do ďalšieho vývoja. Ponuka od Alfy Romeo prišla teda v pravú chvíľu a Jano ju s veľkým potešením prijal. Jeho nástup do funkcie hlavného mechanika v roku 1923 bol úsvitom zlatej éry Alfy Romeo.
V roku 1927 sa Ferrari rozhodol ukončiť svoju pretekársku kariéru. Nastalo priateľské rozlúčenie s Alfou Romeo a 1. decembra toho istého roku bol oficiálne založený Ferrari Team ako SA Scuderia Ferrari. Úloha tímu sa v roku 1932 zmenila, začalo reprezentovať Alfu Romeo v motoristickom športe a pracovať na udržovaní prestíže, ktorú značka získala. Scuderia prevzala celé vybavenie Alfy Romeo vrátane všetkých ich áut (modely P3), a stala sa tak jediným talianskym pretekárskym tímom. Enzo Ferrari sa postavil do čela tímu a začal najímať najlepších jazdcov. Jeho jazdcom bol Tazio Nuvolari, ktorý práve začínal svoju úžasnú kariéru.
Symbol vzpínajúceho sa koňa sa na autách prvýkrát objavil na dvadsaťštyri hodinových pretekoch v Spa v roku 1932. Enzo tento nápad dostal, či, lepšie povedané, získal o deväť rokov skôr, kedy za jeho prvé víťazstvo na okruhu Savio mu v roku 1923 cenu dala grófka Paolina Baraeca, matka slávneho letca z prvej svetovej vojny Francescu Baraccy, ktorý zostrelil rad nepriateľských lietadiel, až bol nakoniec sám zostrelený. Francesco Barracca mal na trupe svojho lietadla vyobrazeného vzpínajúceho sa koňa. Žltú a čiernu farbu si Enzo vybral, pretože to sú farby Modeny.
Pretekárske aktivity Scuderie:
Prvé autá, ktoré Scuderia sama vyvinula, boli predvedené v roku 1934: dve jednomiestne autá s dvomi osemvalcovými motormi Alfa Romeo, jeden umiestnený vpredu a druhý vzadu, odtiaľ ich mená "dvojmotorové autá". Ukázalo sa, že to sú autá veľmi spoľahlivé, ktoré mohli dosiahnuť rýchlosť až 300 km/h, ich pneumatiky sa však rýchlo opotrebovávali a v priebehu pretekov bolo potrebné viackrát zájsť do depa.
