Náboženstvo bolo nedeliteľnou súčasťou života gréckej spo-ločnosti. Spájalo jednotlivé kmene a štáty a utváralo vedomie jednotného spoločenstva. Grécke náboženstvo vyjadrovalo, ako každé náboženstvo, vzťah človeka k prírodnému a spoločenské-mu prostrediu. Tak ako sa postupným spoločenským a kultúr-nym vývojom tento vzťah menil, menili sa aj náboženské pred-stavy.
Pôvodné grécke náboženstvo bolo prírodné a uctievalo ne-ovládateľné prírodné sily. Predstavy o nich boli neurčité a až neskoršie začali dostávať ľudskú podobu. Bolí to zosobnené bož-stvá s ľudskými vlastnosťami, prednosťami aj slabosťami, ktoré však nadobúdali nadľudské rozmery. Rodové a kmeňové bož-stvá, ktoré sa navzájom podobali, sa postupne zlučovali, a to aj s bohmi, ktorých Gréci poznali v cudzine a na svojich vý-pravách. Nesmrteľní bohovia mali vymedzenú oblasť pôsobenia a boli v príbuzenskom vzťahu. Ich pôsobenie sa už neviazalo na určité miesto a z miestnych, rodových a kmeňových bohov sa stávali celogrécki bohovia. V helenistickom období pokračo-valo ďalej zlučovanie cudzích bohov s gréckymi.
Gréci uctievali bohov krvavýmí aj nekrvavými obetami. V gréckom náboženstve mali kňazi iba dozor nad obetami a chrámom a na výklad vôľe bohov, ktorá sa prejavovala snami, rozličnými znameniami a veštbami. Najslávnejšia veštiareň bola v Delfách; o radu sa obracali na ňu aj cudzinci. V Grécku na rozdiel od východných otrokárskych štátov neboli kňazi nikdy osobitným stavom, a preto nemali významné miesto ani vo verejnom, ani v kultúrnom živote. Mestskému štátu zase záležalo na tom, aby sa všetci občania zúčastnili na uctievaní jeho božstva, pretože priazeň božstva zaručovala trvanie a úspe-chy obce. Neúčast na náboženských slávnostiach bola zločinom voči štátu, ba trestala sa aj smrťou.
Niektoré náboženské slávnosti mali celogrécky význam. Naj-významnejšie z nich boli slávnosti, ktoré sa konali každý štvrtý rok v Olympíi na Peloponéze. Spájali ich s pretekmi v behu, v skoku do diaľky, v hode diskom a oštepom; so zápasením a s pretekmi štvorzáprahov. Súťažili na nich básnici, rečníci a dejepisci, ktorí predčítavaii svoje diela. Na olympijských hrách bolo vidieť zrejmý cieľ gréckej výchovy, ktorý smeroval k vyváženému spojeniu telesnej krásy a zdatnosti s duševným vzdelaním, Vítaz síce získal iba olivový veniec, ale rodná obec mu preukazovala najväčšie pocty a odmeňovala ho najrozličnejšírn spôsobom.