Vážení páni, milé dámy!

Dovoľte mi prosím, aby som sa vám zdôveril s problémom, ktorý mi trhá dušu. Dušu už aj tak začernenú zo štýlu života, z dnešnej doby. Doby, v ktorej žijeme. Doby, ktorú sa snažíme zlepšovať pre budúce generácie. Avšak, položme si otázku: „Naozaj sa aj my sami snažíme o zlepšenie tohto sveta alebo sme len šedé myšky, čo čakajú, kým ho zlepší niekto iný?“...
Mojím názorom je, že až 80% z vás sú tie tiché, šedé myšky, ktoré sa nepostavia proti hromadnej väčšine a nepovedia: „Nie! Ak chcem aby nám bolo lepšie, musím byť lepším a milším aj ja!“. Naozaj, zamysleli ste sa niekedy nad tým, koľko dobrého ste vykonali? Napríklad dnes?
Uveďme si typický príklad starej pani s taškami. Taký jednoduchý a predsa na zamyslenie. Scenár zaiste všetci poznáme. Starenka má ťažké tašky. Napríklad z piatkového nákupu. Snaží sa ich niesť, ale sú jej priťažké, trápi sa, namáha a ťarbavo pomaličky sa aj s nákupom vlečie domov. A teraz otázka! Koľko, ale úprimne, koľko ľudí z vás alebo nás by k nej pristúpilo a pomohlo jej? Slušne sa popýtalo a nie len nemo obišlo, či dokonca zanadávalo: „Čo sa tu zas vlečie. Veď len zaberá cestu.“ Zaiste, starenka nemusí byť v poriadku po duševnej stránke, a môže si myslieť, že ju okradneme. To je normálne. Ale nestojí naša snaha o dobro len pár slabých buchnátov? U mňa je odpoveď jasná, a u vás?
Alebo iná myšlienka, čisto týkajúca sa bontónu. Vstupujete do miestnosti, ale nie sám. Koľko z vás by podržalo druhému dvere, koľko z vás by tú chvíľku strpelo a pustilo ďalších? Málo, opäť existuje len veľmi málo tých, na ktorých sa dá ukázať, že by pomohli. A prečo? Pretože sme sebeckí, myslíme len na seba a nevšímame si následkov, drobností. Ideme s dobou, rýchlo vpred! A to za nami nás nezaujíma, nemá prečo, veď sa musíme pozerať vpred! Pozerať vpred a bežať s dobou ďalej...
Ale čo keby? Čo keby sa na chvíľku zastavíme a pouvažujeme. Veď my sme doba, takže sami sebe utiecť nemôžeme. Dajme si minútku pauzy a popremýšľajme nad sebou, nie nad druhými. Nad sebou, lebo len vy, ja, my sme stvorení minulosťou a žijeme v prítomnosti aby sme tvorili budúcnosť. Len my, nikto iný, nik kto tu bol pred nami, či príde po nás. Nie, sme to my, my sme na vine, ak sa svet nezmení, ak sa nezlepší!
Naozaj sa zamyslime nad sebou. Pouvažujme. Nesnažme sa prísť na lepšie riešenia, príďme na ne! Žime podľa nich! Zlepšujme sa, nebuďme ovládaní okolím. Zariaďme si už dnes to, že sa nemusíme báť zajtrajška. Zajtrajška, ktorý nemusí prísť, nemusí, ale môže.
Viem, sme už dobrí. Veď sme v demokracií a sme si rovní, ale je to naozaj tak? Naozaj sa medzi sebou nevyvyšujeme, neodsudzujeme, neničíme? Ale áno, robíme to, my všetci. No, je to správne? Musíme byť takýto? Sebeckí, bojovní, skrývajúc to dobro v sebe vo vnútri? Veď, čo ak by som bol náhodou milší, čo by sa stalo? Využívali by ma! Využívali, pretože sami takí nedokážu byť! Podľa mňa sa to dá. Môžeme byt ešte lepší ako sme! Stačí sa len vnoriť hlbšie do seba a nájsť to správne „ja“. Alebo so mnou nesúhlasíte? Pretože môj názor je taký, že na svete je príliš málo dobra aby sa to nemo prehliadalo...

Ďakujem za vašu pozornosť