Charakteristickým a nezameniteľným obrazom Londýna je obraz Hodinovej veže Westminsterského paláca, nazývanej podľa jedného z jej zvonov Big Ben. Týči sa na severovýchodnom konci paláca, v ktorom zasadá britský parlament, je jednou z najznámejších londýnskych pamätihodností. Meno „Big Ben“ sa v bežnej reči používa pre celú vežu, no v skutočnosti je to meno najväčšieho zvonu, ktorý sa vo veži nachádza. Tento zvon vždy odbíja celú hodinu. Traduje sa, že zvon je pomenovaný podľa jedného zo staviteľov paláca Sirovi Benjamínovi Hallovi. Iná teória tvrdí, že zvon pomenovali podľa jedného z najznámejších zápasníkov a boxerov 19. storočia – Benovi Cauntovi. Pre vežu sa používa aj názov St Stephen's Tower, keďže veža prislúcha ku krídlu St Stephen's Hall, ktoré slúži ako vstup pre turistov a návštevníkov parlamentu. Toto pomenovanie je však zriedkavé. Hodinová veža bola postavená podľa návrhu architekta Sira Charlesa Barryho pri rekonštrukcii pôvodného Westminsterského paláca, ktorý bol zničený pri požiari v roku 1834.
Veža je vysoká 93,3 metrov, je postavená z tehál spevnených kameňom. Ďalšia časť veže je spevnená oceľovou konštrukciou. Základy veže tvorí betónové teleso hrubé 3 metre o rozmeroch 15 × 15 metrov a dosahujúce hĺbku 7 metrov pod povrchom. Hmotnosť veže sa odhaduje na 8 667 ton. Štyri hodinové ciferníky sa nachádzajú vo výške 55 metrov nad zemou. Do zvonice vedie 334 schodov. Pod vplyvom pôdnych podmienok sa veža nakláňa o približne 220 mm na severozápad.
Hodiny na veži boli vo svojej dobe najväčšími hodinami na svete a stále sú schopné odbiť prvým úderom každú celú hodinu s presnosťou jednej sekundy. Mechanizmus hodín bol dokončený roku 1854, ale samotná veža bola dokončená až roku 1858. Vzhľad hodinových ciferníkov je dielom architekta Augusta Pugina. Hodiny sú povestné svojou spoľahlivosťou. Tá je daná schopnosťami ich tvorcu, hodinára - amatéra, baróna Edmunda Becketta. Hodiny podľa Beckettových návrhov vyrobil hodinár Edward Jonh Dent už v roku 1854. Sú tvorené kovovou konštrukciou, ktorá nesie 312 kusov opálového skla, podobne ako vitrážové okná kostolov. Niektoré zo sklenených kusov môžu byť vybraté pre prípad opravu ručičiek. Na spodnej strane ciferníka sa nachádza latinský nápis: „Domine Salvam Fac Reginam Nostram Victoriam Primam“, ktorý v preklade znamená: „Pán ochraňuj našu kráľovnú Viktóriu I.“
Keďže samotnú vežu dokončili až o štyri roky neskôr, Beckett mal dosť času na experimenty s nastavovaním hodín. Kroková západka poskytuje dokonalé oddelenie medzi kyvadlom a hodinovým mechanizmom. Celý mechanizmus je uzavretý v kovovej schránke odolnej voči pôsobeniu vetra a iných poveternostných podmienok, čo umožňuje trvalú presnosť hodín. Hodiny si zachovali svoju presnosť aj napriek nemeckému bombardovaniu počas druhej svetovej vojny.
V predvečer nového roku 1962 sa v dôsledku hustého sneženia spomalili a polnoc odbili až o desať minút neskôr. Prvá závažná porucha postihla hodiny v lete roku 1976. Bicí mechanizmus sa poškodil vplyvom kazu kovového materiálu. Hodiny opäť dali do prevádzky 9. mája 1977. Počas tohto obdobia presný čas ohlasovalo BBC Rádio 4 pomocou zvukového signálu. 30. apríla 1977, deň pred voľbami, sa hodiny zastavili úplne a potom znova o tri týždne neskôr. Hodiny sa opäť zastavili 27. mája 2005, okolo 22:07 h., pravdepodobne kvôli nezvyčajne horúcemu počasiu. Teplota v ten deň dosiahla až 37,8 °C. Hodinky sa rozbehli, ale potom okolo 22:20 h. sa zastavili na ďalších 90 minút.[3] 29. októbra 2005 bola činnosť hodín zastavená na 33 hodín a to z dôvodu opravy. Bol to vôbec najdlhší interval nefunkčnosti hodín za posledných 22 rokov.
Hlavný zvon má hmotnosť 13,762 ton a jeho srdce má hmotnosť 203 kg. Pôvodne bol naladený na tón E. Doba medzi jednotlivými údermi zvonu je 5 sekúnd. Mylne býva považovaný za najťažší zvon vo Veľkej Británii. V skutočnosti je až tretím najťažším zvonom po zvone v londýnskej St Paul's Cathedral a zvone v Liverpoolskej katedrále v Liverpoole. Pôvodne mal mať hmotnosť 14 ton a jeho srdce malo vážiť až 300 kg. Zvon vyrobila spoločnosť John Warner & Sons v Stockton-on-Tees v roku 1856 a vážil až 16 ton. Zvon však popraskal počas skúšok v New Palace Yard. Zákazku na odliatie nového zvonu získala spoločnosť Whitechapel Bell Foundry, ktorá znovu odliala zvon o hmotnosti 13,8 tony, ktorý sa používa dodnes. Tento zvon však tiež po necelom mesiaci používania popraskal, ale pootočením zvona voči srdcu o 90° a úpravou hmotnosti srdca bolo dosiahnuté to, že zvon sa mohol naďalej používať. Ale zvon už neznie v čistom tóne E.
Vo zvonici sa okrem hlavného zvonu – Big Benu, nachádza štvorica menších zvonov, ktoré ohlasujú štvrťhodinu. Zvony sú naladené na tóny Gis-mol, Fis-mol, E a B, pričom hrajú melódiu nazývanú Westminster Quarters.
Big Ben sa stal univerzálnym symbolom Londýna a Veľkej Británie vôbec. Zreteľné je to najmä pri vizuálnych médiách, akými sú film a televízia. Pokiaľ chcú tvorcovia ukázať zahraničným divákom generickú britskú lokáciu, najčastejšie použijú záber na Big Ben s červeným autobusom Routemaster alebo čiernym taxíkom v popredí. V súčasnosti Big Ben zdobí nespočetné množstvo suvenírov a spomienkových predmetov.
