Mesto Čadca sa nachádza v severozápadnej časti Slovenska, v severnej časti regiónu Kysuce a je vstupnou bránou na Slovensko z Českej republiky a Poľska. Výhodná poloha mesta na križovatke medzinárodných ciest zabezpečila prepojenie s hlavnými priemyselnými a obchodnými centrami v strednej Európe.
Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1565. V roku 1778 kráľovná Mária Terézia povýšila obec Čadca na mestečko s právom konať štyri výročné jarmoky. 4. decembra 1848 počas tzv. zimného ťaženia slovenských dobrovoľníkov bojujúcich za slobodu národa, bola Čadca politickým a vojenským centrom slovenského povstania. 6. decembra vydala Slovenská národná rada v Čadci výzvu k slovenskému národu, v ktorej vysvetlila svoje ciele a požiadavky na podporu boja proti maďarskému útlaku a vyzvala obyvateľstvo k vstupu do slovenského dobrovoľníckeho zboru. Mesto sa takto stalo, hoci iba na pár dní, hlavným mestom oslobodzovaného Slovenska. Túto historickú udalosť pripomína dnes pamätník na Námestí slobody.
V súčasnosti je Čadca okresné mesto s rozlohou 57 km2, ktoré patrí do Žilinského kraja. Počtom obyvateľov sa mesto zaraďuje medzi stredne veľké mestá Slovenska. Slovenská národnosť tvorí väčšinu obyvateľov mesta.
Mesto leží na brehoch rieky Kysuca a jej prítokov (Čierňanka, Milošovský, Čadecký a Bukovský potok, Rieka) v nadmorskej výške 415 m n. m. a obklopujú ho rozsiahle pohoria Kysucké Beskydy, Javorníky a Turzovská vrchovina.
Čadca sa nachádza v mierne teplej oblasti s dostatkom zrážok, ktoré sú pomerne rovnomerne rozložené počas celého roka. Najväčšiu časť územia zaberajú sekundárne smrečiny.
Mesto Čadca sa nachádza v blízkosti CHKO Kysuce a jeho bohatstvo spočíva v okolitej prírode, zaujímavých horských scenériách a krásnych tichých lesoch. Domáci obyvatelia ako aj návštevníci môžu využívať okolité pohoria na turistiku, cykloturistiku i lyžovanie.
História mesta
Mesto Čadca patrí do skupiny miest, ktoré vznikali postupne, prirodzeným vývojom z malých osád. V tomto prípade vznik súvisí s valašským osídľovaním Kysúc, ktoré prebiehalo najintenzívnejšie v 16. storočí. Valasi prichádzali do tohto kraja zo severu a z východu spočiatku živelne, neskôr tu boli privolávaní zemepánmi, ktorí takto získavali zdroj nových príjmov. Valasi boli na 6 - 20 rokov oslobodení od poddanských povinností, no po uplynutí tejto lehoty museli odvádzať panstvu časť svojej produkcie (takzvaný dvadsiatok), drevo z lesa a mali aj strážnu službu. Horské kraje boli síce chudobné na ornú pôdu, ale bohaté na drevo a pasienky, vhodné na chov dobytka, hlavne oviec. Pôdu na pasienky získavali rúbaním a klčovaním lesov. Drevo používali na stavbu obydlí, alebo ho na pltiach po vode prepravovali k panským sídlam. Na klčoviskách začali aj s pestovaním poľnohospodárskych plodín. Takto sa dočasné sídla - salaše časom menili na trvalé obydlia.
Územie v okolí terajšej Čadce patrilo v tom čase do chotára obce Krásno, ktorá bola majetkom Strečianskeho panstva. Valasi tu osídľovali aj Budatínske panstvo, kvôli čomu dochádzalo medzi nimi k dlhotrvajúcim majetkovým sporom. O tento priestor sa zaujímali aj zemepáni z Tešínska a Źyviecka, pretože v tom čase nebola ešte ustálená hranica medzi Slovenskom (začleneným do Uhorska), susedným Sliezskom a Poľskom. Proti prenikaniu valachov a iných nežiadúcich živlov zo slovenskej strany do Tešínskeho kniežatsva boli dokonca na hranici v blízkosti Jablunkovského priesmyku vybudované opevnenia - šance.
K sporom dochádzalo nielen medzi majiteľmi panstiev, ale aj medzi osadníkmi. V zázname o riešení takého sporu v roku 1565 sa spomína "dorf Tzaczka". Tento záznam sa považuje za prvý písomný doklad o existencii Čadce. Názov sídla súvisí pravdepodobne so spôsobom získavania voľných plôch na pašu a neskôr i na pestovanie plodín. Tieto plochy sa získavali vypaľovaním (žiarením) rúbanísk, pri ktorom vznikal v slabo prevetrávaných dolinách dym, drevo čadilo, čo mohlo dať základ názvu Čadca. Tento názor potvrdzujú aj ďalšie miestne názvy Žarec, Čadečka, Horelica, ba i názov susednej obce Oščadnica. Zaujímavý je aj vývoj transkripcie tohoto názvu. V rôznych historických listinách sa stretávame s pomenovaním Chatcha, Czacza, Szattcza, Chatcza, Čatca, Czača. Do dnešnej podoby sa ustálil až po roku 1918.
Počet obyvateľov Čadce sa z roka na rok zvyšoval. V roku 1676, bola už v Čadci založená rímsko - katolícka farnosť a postavený bol aj prvý (drevený) kostol, zasvätený svätému Bartolomejovi. Postava tohto svätca bola neskôr pojatá do mestského erbu. Čadca sa takto stala cirkevným strediskom horných Kysúc.
V 17. storočí sa rozvinula ďalšia forma osídľovania - kopaničiarska. Zemepáni prideľovali osadníkom pásy zeme (spravidla od rieky po okraj chotára) zvané zárubky. Týmto spôsobom sa osídľovali okolité obce a aj odľahlejšie časti chotára Čadce. Obec takto postupne získavala dvojaký charakter: ústredie plnilo isté mestské funkcie (remeslá, obchod), zatiaľ čo na osadách prevládala poľnohospodárska činnosť. Toto delenie osídlenia sa zachovalo podnes, pravdaže vo veľmi pozmenenej podobe.
Začiatkom 18. storočia tu zriadili pobočku žilinskej poštovej stanice. V rokoch 1734 - 35 bol vybudovaný terajší kostol sv. Bartolomeja. V roku 1751 sa po prvýkrát spomína škola. V roku 1773, keď sa ustálili hranice medzi Uhorskom a Sliezskom, Čadca sa v tom čase stala strediskom kysuckého dištriktu Strečianskeho panstva, čo podnietilo jej hospodársky vzostup. V tom čase sa tu začali konať týždenné trhy.
Dôležitý dátum v histórii Čadce je 9. január 1778, keď kráľovná Mária Terézia povýšila obec "Csatza" na mestečko (oppidum) s právom konať štyri výročné jarmoky. Povýšenie Čadce na mestečko malo blahodarný vplyv na jeho hospodárky i demografický rozvoj.
4. december 1848 sa stal ďalším dôležitým medzníkom v histórii mesta, keď v rámci druhého tzv. zimného ťaženia obsadili cisárske vojská spolu so slovenskými dobrovoľníkmi Čadcu. Spolu s nimi prišli do mesta vodcovia Slovenského povstania Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban a vojenskí velitelia povstalcov F. Zach, a B. Bloudek. 6. decembra vydala Slovenská národná rada v Čadci výzvu k slovenskému národu, v ktorej vysvetlila svoje ciele a požiadavky na podporu boja proti maďarskému útlaku a vyzvala obyvateľstvo k vstupu do slovenského dobrovoľníckeho zboru. Prihlásilo sa 30 dobrovoľníkov. Mesto sa takto stalo - hoci iba na pár dní - hlavným mestom oslobodzovaného Slovenska. Túto historickú udalosť pripomína dnes pamätník na námestí Slobody.
V porevolučnom období našiel v Čadci domov stúpenec štúrovského revolučného hnutia - básnik Janko Kráľ, ktorý tu pôsobil v rokoch 1854-58 ako súdny úradník. Aj jeho pobyt potvrdzuje dobrú povesť mesta ako útočišťa prenasledovaných.
Národnouvedomovaciu činnosť rozvíjal v neskorších rokoch na rôznych pôsobiskách Janko Palárik, rodák z neďalekej obce Raková. Najvýznamnejšou udalosťou tých čias bola výstavba košicko-bohumínskej železnice, ktorá prechádza cez Čadcu. Do užívania bola daná v roku 1871 o od roku 1884 bola rozšírená o spojku cez Skalité na poľský Zwardoň. Čadca sa takto stala železničným uzlom medzinárodného významu.
Hospodársky život ovplyvňovali najmä spomenuté parné píly a od roku 1903 aj Hornouhorská textilná továreň, v ktorej našlo prácu okolo 300 robotníkov. Nádejný rozvoj mestečka však v nasledujúcom roku utlmil veľký požiar, v ktorom zhorelo 63 domov, medzi nimi aj okresný súd s väznicou, lesný úrad a pivovar. V roku 1912 bolo v meste zavedené prvé elektrické osvetlenie. A tesne pred začiatkom prvej svetovej vojny bola odovzdaná do užívania aj odbočka železnice smerom do Makova. V tomto čase do života mesta rušivo zasahovali maďarizačné snahy, čo sa prejavovalo najmä v činnosti majetnejších vrstiev. Tomuto tlaku však vytrvalo odolával pospolitý ľud.
Rozpadom Rakúsko-Uhorska po prvej svetovej vojne sa skončilo stáročné obdobie maďarizačného národnostného útlaku. Vznik Československej republiky však nepriniesol zlepšenie sociálnych pomerov. Neutešená hospodárska situácia charakterizuje život v meste počas celého medzivojnového obdobia, osobitne v období svetovej hospodárskej krízy začiatkom 30. rokov. Na tieto neudržateľné pomery verejne poukazovali a svoje návrhy na zlepšenie situácie publikovali priatelia Kysúc - lekár Ivan Hálek, spisovateľ Peter Jilemnický a advokát Jozef Hranec.
Pozoruhodnú činnosť v tom čase rozvíjal miestny odbor Matice slovenskej. Z jeho iniciatívy bol v rokoch 1926-28 zo zbierok medzi obyvateľstvom vybudovaný Palárikov dom, ktorý sa stal po celých nasledujúcich 50 rokov strediskom rôznorodej kultúrno-výchovnej práce na horných Kysuciach. Jeho výstavba z dobrovoľných zbierok občanov a potom bohatá a rôznorodá činnosť v ňom sú vzácnym príkladom kultúrnej tvorivosti. Najväčšiu aktivitu vyvíjalo ochotnícke divadlo, ktorého tradícia v meste sa datuje od roku 1898. V rokoch 1932-35 boli dané do užívania novostavby dnešného mestského a okresného úradu, čím mesto získalo reprezentačnejší vzhľad. V tom čase došlo aj k zakrytiu potoka Rieka, ktorý preteká cez stred mesta.
Výraznejší ekonomický a sociálny rozvoj zaznamenávame v meste až v období po druhej svetovej vojne. Mesto bolo oslobodené od fašistickej okupácie 1. mája 1945. V rámci povojnovej obnovy sa už v roku 1946 obnovila výroba v textilnej továrni, ktorá sa stala závodom podniku Slovena. Ešte počas vojny sa začala v meste rozvíjať strojárska výroba, najskôr zameraná na výrobu hasiacich zariadení (Sigma - pumpy) a až po rokoch sa ustálila na výrobe komponentov pre automobily Tatra. Stálicou medzi výrobnými organizáciami je družstvo Okrasa, výrobca sklenených vianočných ozdôb, ktoré exportuje do celého sveta.
Pamiatky v meste a okolí
Pamätník SNR 1848
Je umiestnený na Námestí slobody pred bránou, vchodom do kostola sv. Bartolomeja. Označuje miesto bývalej fary, v ktorej začiatkom decembra 1848 sídlili predstavitelia SNR (Ľ. Štúr, J. M. Hurban a vojenskí velitelia povstania) počas tzv. zimného ťaženia slovenských dobrovoľníkov bojujúcich za slobodu slovenského národa. Vodcovia povstania tu vydali „Výzvu k národu slovenskému“. K bojovníkom sa v Čadci pridalo 30 dobrovoľníkov. Na bývalej fare bola umiestnená pamätná tabuľa, ktorá bola po likvidácii fary kvôli výstavbe obchodného domu premiestnená na pomník. V roku 1998, pri 150. výročí Slovenského povstania 1848, bol celý areál zrekonštruovaný. Autorom pamätného reliéfu je sochár Vojtech Ihriský.
Budova mestského domu
V júli 1930 sa obecné zastupiteľstvo rozhodlo vybudovať nový obecný dom. V tom období bol práve na predaj dom, nazývaný podľa jeho pôvodnej funkcie „mýto“, ktorý bol vo vlastníctve F. Braunerovej. Mesto sa rozhodlo tento dom odkúpiť, zbúrať a na jeho mieste postaviť nový obecný dom, v ktorom by sa umiestnili viaceré úrady – poštový, štátny, mernický, berný, dôchodkovej kontroly a prípadne aj obecný úrad. Dovtedajší obecný dom by sa určil na sociálne účely. Po dlhších prieťahoch majiteľka predala dom za sumu 500.000 Kč. Vypracovaním projektu a rozpočtu nového obecného domu bol poverený žilinský architekt Z. Wertheimer, ktorý mal nad budovaným domom aj stavebný dozor. Zbúranie mýta a odvoz materiálu bolo za sumu 20.000 korún zadané podnikateľovi A. Haasovi. Stavba obecného domu bola zadaná firme Nekvasil Praha, filiálka Bratislava. Na jeho výstavbu si mesto vzalo pôžičku v mestskej sporiteľni v Žiline. Samotná stavba začala v roku 1931, dobudovaná bola v roku 1932. Nová budova obecného domu (terajší Mestský dom) bola postavená ako trojpodlažná, symetricky riešená rohová dispozícia má o 2 podlažia prevýšený stredný rizalit s podlubím, vertikálne pôsobenie rizalitu zdôrazňujú lizény a hodinová veža v osi kompozície. Po dobudovaní sa tam umiestnili úrady – obecný, berný, katastrálny, mernický, dôchodková kontrola, pošta, konzumné družstvo Budúcnosť, mäsiar Kubica, obchodník Brichta, obuvník Jurčacko, prenajaté boli aj miestnosti určené na byty. Nakoniec sa prenajali aj priestory pre hostinec.
Pamätná tabuľa Petra Jilemnického
Je umiestnená na budove základnej školy na ulici A. Hlinku. Pripomína pôsobenie tohto spisovateľa na Kysuciach v rokoch 1924-1927, ktoré ho inšpirovalo k napísaniu románov „Víťazný pád“ a „Pole neorané" a k poviedkovej a publicistickej tvorbe s námetmi Kysúc. Viaceré z týchto diel boli sfilmované. Spisovateľ mal i pomník pri Dome kultúry, ktorý však bol v roku 1990 odstránený. V ďalšom jeho pôsobisku na osadovej škole Svrčinovec Závršie bola jeho pamätná izba tiež zrušená.
Skalné gule v milošovej – megoňkách
Výskyt pieskovcových skalných gúľ v tejto lokalite bol objavený v roku 1988 pri ťažbe kameňa v lome Padyšák. V pieskovcových vrstvách sa nachádzajú kamenné gule o priemere až do 3 m. Viaceré z nich, ktoré boli priamo v kameňolome, boli následne odvezené na rôzne miesta (Lesostav Oščadnica – nižný koniec, Považské múzeum – prírodovedná expozícia Krasňany) a jedna je osadená i v partnerskom meste Čadca – v poľskej Toruni. V súčasnosti sú priamo v lome iba pozostatky týchto gúľ, viaceré sa nachádzajú na vonkajšej strane lomu.
Bukovský minerálny prameň
Nachádza sa v údolí Bukovského potoka asi 2 km od jeho ústia do Kysuce. Výver je upravený v kamennom múre na ľavej strane cesty vedúcej údolím k záhradkárskej osade. Voda je slabo mineralizovaná, síričitá (vajcovka).
Vojtoivský minerálny prameň
Má dva vývery. Oba sa nachádzajú v lesnom poraste v doline potoka Rieka. Sú to síričité pramene (vajcovky), čo je typickým javom flyšového pásma.
