Thomas Mann uznáva, že sa o školu málo zaujímal, ba že dokonca aj prepadol. S dávkou sebairónie a trochu zveličene o tom píše: „Tie roky som si odsedel lenivý, zaťatý, robiac si posmech z toho všetkého.“ Kto čítal román Buddenbrookovci, môže sa čudovať, že pochádza z pera práve tohto mladíka. Thomas Mann ho napísal ako dvadsaťdvaročný!

Carl Zuckmayer vo svojich pamätiach píše, že sa učil ľahko, ale jeho myseľ natoľko blúdila vo fantázii, že sa na seba pamätá len ako na lajdáckeho, vzdorovitého žiaka.

Vzhľadom na temperament Friedricha Nietzscheho a jeho svojské chápanie slobody a ľudskej dôstojnosti nemožno sa čudovať, že často prekračoval hranice občianskych a školských noriem.
Prispôsobiť sa školskému poriadku sa nedarilo ani Charlesovi Baudelairovi. Napokon ho zo školy vylúčili.

Lepšie neobišli ani viacerí ďalší velikáni, napríklad Arthur Schopenhauer. Prečo len napísal posmešnú báseň na svojho profesora!

Gottfried Keller bol takisto vylúčený. Prežíval to vyslovene tragicky. Od neho pochádza výrok: „Vylúčiť dieťa z výchovy znamená zničiť jeho duchovný život.“

Keď je reč o velikánoch, pre ktorých bola škola utrpením, nemožno nespomenúť najmä Friedricha Schillera a bezútešné obdobie jeho života, strávené vo vojenskej škole s jej bezduchou drezúrou. Človek Schillerovej povahy, pre ktorého sloboda znamenala všetko, ju musel pociťovať ako väzenie. Vyplýva to aj z jeho slov: „Keď trpí telo, trpia s ním aj sily duše.“

Dokonca aj v bojoch osvedčený Helmuth von Moltke raz uznal, že najbezútešnejším obdobím jeho života bol čas strávený v námorníckej škole v Kopenhagene.

Aj jemnocitný Reiner Maria Rilke navštevoval kedysi vojenskú školu. Samozrejme, vôbec sa tam necítil dobre, to prostredie znášal veľmi ťažko. Raz sa vyjadril, že si pripadal „telesne i duševne zneužívaný“.

No, neboli to len vojenské školy, ktoré svojich žiakov občas privádzali takmer do zúfalstva. Veľa by o tom vedel rozprávať Winston Churchill, ktorý sa do takejto „trestnice“ dostal ako sedemročný. Bezcitným, až sadistickým pedagógom sa darilo – hovorí o tom Gerhard Prause – namiesto zdravej túžby po poznaní vštepovať žiakom odpor a panický strach z krutých trestov.

Honoré de Balzac bol vychovávaný v kláštornej škole. Pátri nemali porozumenie pre jeho tichú, do seba obrátenú povahu, pokladali ho za priveľmi zasneného a rojčivého. Chlapec každý deň dostával bitku.