Monika o niekoľko mesiacov umrela.
Martin Buber hovorí: "Každý je povolaný, aby vo svete priviedol niečo k dokonalosti." Koľko musela vyroniť sĺz a koľko musela Monika preplakať nocí.. Prečo ju Boh nechal čakať až šestnásť rokov? Práve preto, aby slzami vykúpila svojho milovaného syna z rúk náruživostí a zachránila ho pre večný život. O niečo neskôr ho biskup v Hippo Regius požiadal o vstup medzi klérus a o kňazské svätenie. O štyri roky neskôr bol vysvätený za pomocného biskupa, čím sa stal jeho následníkom. Jeho duchovná činnnosť tak získala novú orientáciu.
Aurelius umriera 28. augusta roku 430 v meste Hippo Regius, keď Vandali vedení Geiserichom obliehali mesto. S jeho smrťou začal zanikať starý svet tak rýchlo, že by sme právom mohli hovoriť o začiatku stredovekých dejín. Augustín predstavuje vrchol duchovnvých dejín nielen dávnej Cirkvi, ale aj západnej antiky vôbec.


PRED BOHOM NEMOŽNO UJSŤ

Augustín vo svojom vnútri prežíval osobnú krízu medzi správnym poznaním toho, čo bolo treba urobiť, a medzi slabou vôľou, ktorá sa na to necítila súcou. Pri takomto vnútornom rozpore zažil známy výjav v záhrade, do ktorého i vkladáme jeho orátenie sa. Práve takto prehovorilo Božie slovo k srdcu Augustína: "Tolle, lege! - Vezmi a čítaj" - opakoval detský hlas spevavým to´nom. Predsa po týchto slovách nemohol pochybovať, nemohol váhať, že sa to vzťahuje na jeho osobu a na knihu, ktorou sa práve zaoberal. Popri inom, ktorá mu nedala pokoja a slále v ňom vyvolávala vnútorné boje. Bola to biblia. A tak otvoril Pavlove listy: "žime počestne ako vo dne a nie v hodovaní a pijatikách, nie v smilstvách a necudnostiach, nie vo svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista a nevenujte sa starosti o telo a jeho vášňam!" (Rim 13, 13 - 14) Tento zážitok možno najlepšie chápať, kedˇ ho budeme brať ako prirodzený a nie ako magický. Ako záblesk iskry poznania, vo svetle ktorého Augustín videl, že Božia milosť už v ňom dávno začala pôsobiť. Augustín vo svojich Vyznaniach píše: "Pane, ty prebývaš v srdciach tých, čo v tvojom náručí oplakávajú svoje strastné cesty. Ty, Pane, občerstvuješ a tešíš to, čo si stvoril. Kde som bol, kedˇ som ťa hľadal? Ty si bol predo mnou, ja som sa i od seba samého vzdˇaľoval a nevedel som sa nájsť, tým skôr som nevedel nájsť ani teba."2 (118 s.)
Boh sa zmiloval nad zemou i popolom a zapáčilo sa mu napraviť i Augustínove neprávosti. Poháňal ho pichľavými vnútornými tŕňmi, aby nikde nemal pokoj, kým svojím vnútorným zrakom neuvidí istotu v Neho. Tak obmedzil i svoju nadutosť.