Svätý Augustín - Zrod lásky v srdci alebo cesta k Bohu

ÚVOD

Dá sa človek ovplyvniť? Do akej miery? A ak náhodou áno, tak kým. Aké vlastnosti musí mať človek, ktorým sa nechá neveriaci ovplyvniť? Akým zázrakom sa človek obráti na správnu cestu? To len tak? Zázrak, a už verím?! Neverím! Musí to byť niečo viac.. Prihovorí sa mu Boh alebo pošle za ním na zem svojho "vyslanca"? Ako nájde Boha? Alebo si Boh nájde svojho vyvoleného sám? A ako sa môže človek obrátiť, kedˇ celý život Boha odmieta?
Nájsť odpoveď na Augustínovo "áno" Bohu, nebude v konečnom dôsledku len také obyčajné a jednoduché.
Augustína právom nazývame cirkevným otcom patristiky. Bol predstaviteľom druhého obdobia (4. - 8. storročie). "Patristika bola príznačná tým, že neexistovalo ostré delenie medzi kresťanským náboženstvom, t.j. , teológie a filozofie. Patristika stotožňovala kresťanskú vieru a filozofickú tradíciu. Z hľadiska dejín filozofie patristikou začína filozofia stredoveku."1 (54 s.)
Centrálnym problémom jeho filozofie je vzťah človeka a Boha. A mojím problémom je odhaliť skrytosť jeho obrátenia a pomalé a nepatrné, ale isté kroky vedúce k skutočnému zrodu Lásky a pravej Ceste.


KDE BOLO TAM BOLO...

Aurelius Augustinus. Narodený roku 354 v meste Tagaste v Africkej Numídií. V roku 371 ako sedemnásťročný po ukončení vyšššej školy v Madaure, nastúpil na kartáginskú univerzitu, kde sa venoval štúdiu rétoriky. V tom istom roku umiera i jeho otec Patricius. Patril k strednému stavu, ktorý by sme mohli prirovnať k malomeštiactvu. Otec nemal na rozvoj syna taký veľký vplyv ako jeho matka Monika. V Kartágu sa oboznámil s Cicerovým dielom Hortensius, ktoré ho pobádalo k poznaniu pravdy. Pridal sa k sekte manichejcov, ktorí sľubovali sprostredkovanie vyššieho poznania. Aureliovi to umožňovalo i mnoho výhodných spoločenských vzťahov. Ako slobodný učiteľ pôsobil vo svojom rodisku, neskôr v Kartágu, kam odišiel kvôli obmedzeným možnostiam doma.V roku 384 dostal pozvanie do Milána za učiteľa rétoriky. Aurelius žil hýrivým životom. Bol to pohan ako jeho otec, ale jeho matka Monika bola horlivou kresťankou. Modlila sa deň čo deň za jeho obrátenie. A Boh? Boh sa díval; nevyslyšal modlitbu matky hneď.. V roku 387 má Aurelius ako 33 ročný zjavenie a na Veľkú sobotu prijíma krst. Spolu s ním i jeho syn Adeodatus a priateľ Alipius. Krstom, ktorý Aurelius prijal od Ambróza, sa zaviazal k aktívnemu a asketickému životu.

Monika o niekoľko mesiacov umrela.
Martin Buber hovorí: "Každý je povolaný, aby vo svete priviedol niečo k dokonalosti." Koľko musela vyroniť sĺz a koľko musela Monika preplakať nocí.. Prečo ju Boh nechal čakať až šestnásť rokov? Práve preto, aby slzami vykúpila svojho milovaného syna z rúk náruživostí a zachránila ho pre večný život. O niečo neskôr ho biskup v Hippo Regius požiadal o vstup medzi klérus a o kňazské svätenie. O štyri roky neskôr bol vysvätený za pomocného biskupa, čím sa stal jeho následníkom. Jeho duchovná činnnosť tak získala novú orientáciu.
Aurelius umriera 28. augusta roku 430 v meste Hippo Regius, keď Vandali vedení Geiserichom obliehali mesto. S jeho smrťou začal zanikať starý svet tak rýchlo, že by sme právom mohli hovoriť o začiatku stredovekých dejín. Augustín predstavuje vrchol duchovnvých dejín nielen dávnej Cirkvi, ale aj západnej antiky vôbec.


PRED BOHOM NEMOŽNO UJSŤ

Augustín vo svojom vnútri prežíval osobnú krízu medzi správnym poznaním toho, čo bolo treba urobiť, a medzi slabou vôľou, ktorá sa na to necítila súcou. Pri takomto vnútornom rozpore zažil známy výjav v záhrade, do ktorého i vkladáme jeho orátenie sa. Práve takto prehovorilo Božie slovo k srdcu Augustína: "Tolle, lege! - Vezmi a čítaj" - opakoval detský hlas spevavým to´nom. Predsa po týchto slovách nemohol pochybovať, nemohol váhať, že sa to vzťahuje na jeho osobu a na knihu, ktorou sa práve zaoberal. Popri inom, ktorá mu nedala pokoja a slále v ňom vyvolávala vnútorné boje. Bola to biblia. A tak otvoril Pavlove listy: "žime počestne ako vo dne a nie v hodovaní a pijatikách, nie v smilstvách a necudnostiach, nie vo svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista a nevenujte sa starosti o telo a jeho vášňam!" (Rim 13, 13 - 14) Tento zážitok možno najlepšie chápať, kedˇ ho budeme brať ako prirodzený a nie ako magický. Ako záblesk iskry poznania, vo svetle ktorého Augustín videl, že Božia milosť už v ňom dávno začala pôsobiť. Augustín vo svojich Vyznaniach píše: "Pane, ty prebývaš v srdciach tých, čo v tvojom náručí oplakávajú svoje strastné cesty. Ty, Pane, občerstvuješ a tešíš to, čo si stvoril. Kde som bol, kedˇ som ťa hľadal? Ty si bol predo mnou, ja som sa i od seba samého vzdˇaľoval a nevedel som sa nájsť, tým skôr som nevedel nájsť ani teba."2 (118 s.)
Boh sa zmiloval nad zemou i popolom a zapáčilo sa mu napraviť i Augustínove neprávosti. Poháňal ho pichľavými vnútornými tŕňmi, aby nikde nemal pokoj, kým svojím vnútorným zrakom neuvidí istotu v Neho. Tak obmedzil i svoju nadutosť.

Pomohla mu v trom ruka Božia a choré, nevidomé oko jeho ducha sa liečilo deň za dňom ostrou liečivou vodou spasiteľných bolestí. Augustín spomína: "Usiloval som sa dostať k tebe, ale vždy si ma odmietol, aby som zakúsil smrť, lebo ty sa, Bože, pyšným protivíš."2(109 s.)
Simplicián bol rímsky presbyter, ktorý bol daný za pomocníka Ambro´zovi po jeho vysviacke za milánskeho biskupa. A práve v tejto funkcii pomáhal pri obrátení Augustína na kresťanstvo práve tak, ako aj pri jeho oboznamovaní sa s novoplatonizmom. Augustín sa yašiel občas poradiť za Simpliciánom, ktorý bol už starý, ale svedomitým štúdiom nadobudol mnohé skúsenosti a učenosti. Radil sa s nim o svojich trápeniach, ako má kráčať po Božej ceste. Jeho doterajší život sa mu už nepáčil. "Uzdrav dušu moju, zhrešil som proti tebe." (Ž 41,5) - to bolo jeho veľkým prianím, ktoré Boh nenechal nevyslišané ...

KTO HĽADÁ, NÁJDE

Bolo to okolo jeho devätnásteho roku života, keď sa začal viac zaujímať a túžiť po múdrosti. Chcel nájsť pravdu priríchlo: "Zajtra ju nájdem, zajtra sa mi pravda zjaví, a uchopím ju."2 (158s.) Ale roky šli za rokmi, a on sa nepohol zo svojho výchozieho bodu. Mal tridsať rokov preč, a ešte stále sa zmietal v myšlienkach, kde je pravda. Rozhodol sa preto hľadať starostlivejšie, precíznejšie.. Veď jeho rodičia ho učili po akej ceste má ísť, ale on sám a dobrovoľne sa od nej vzďaloval. Ale teraz sa jej nechcel vzdať. Chcel nájsť tú pravú pravdu. Jeho iniciatíva bola nesmierne veľká. Dalo by sa povedať, že by obrátil aj celý svet hore nohami, len aby našiel pravdu. Kde ju ale nájsť? Chcel ísť za Ambrózom, ale ten nemal pre Aurelia čas. Preto si chcel zohnať aspon knihy. Kde ich kúpiť? Kde a od koho si ich mal požičať? I keď nakoniec zistil, že nemá kedy knihy ani čítať. Dopoludnie - patrí žiakom. A poobede? To by však nemal čas na návštevu vzácnych "priateľov". V skutočnosti potreboval iba ich priazeň. Ale nesmie zabudnúť ani na prípravu prednášky, za ktorú mu žiaci platili.
Nie, nebol to snob. Len si bol vedomý, že svoje čestné postavenie si tvrdo vydobil a , že ho to stálo námahu. Veď nebol by jediným, ktorý by sa venoval štúdiu i žene súčastne. Ostatne, mnohí z nich boli slávny. V podstate, Aurelius zabúda na Boha, na jeho milosti a odpustenie. I keď na druhej strane stále hľadá odpoveď na svoje otázky. Túžil síce po blaženom živote. "Poznanie pravdy sa predstavuje ako obsah blaženosti. A blaženosť pozostáva v poznaní Boha."4 (65 s.)
Ale blaženy život sa evidentne bál hľadať pri jeho pravom zdroji, pri prameni.

Ale neuvedomil si jednu podstatnú vec: "Ako môže byť blažený život tam, kde vôbec niet života?"(105 s.) Hľadal ho a zároveň pred ním utekal. A mozno prave odtiaľto pochádza jeho svetoznámy výrok: "Nespokojné je moje srdce, Bože, kým nespočinie v Tebe." Záverom tohto veľkolepého výroku sa dá povedat, že pochopil, ozrejmil a chce nám poukázať na bezprostrednú nevyhnutnosť Ježiša v našich srdciach. Viera v Jezisa Krista sa stala pre neho všetkým.
Boha videl ako svetlo. Svietilo oveľa jasnejšie a nebolo ako iné svetlá, bolo úplne odlišné. Tvrdil: "Kto pozná pravdu, pozná svetlo, kto pozná svetlo, pozná večnosť. Láska však všetko pozná."2 (184 s.) Bol dokonca až tak veľmi presvedčený, že by bol schopný zapochybovať, že žije, než že niet Pravdy, ktorú poznávame zo stvorených vecí.
Aurelius cituje žalmistu: "Ty si môj pán, pre mňa niet šťastia bez Teba." (Ž 16,2)

Záver

Ano. Dokázal to. "Náš" Aurelius nebol sám. Na celej dlhej ceste za skutočnou pravdou ho sprevádzali najmä matkine tiché, ale o to prosebnejšie a vytrvalejšie modlitby k Bohu za jeho obrátenie. Dokonca stál pri ňom sám Boh. Či už v podobe Simpliciusa, alebo Ambróza. Chcel nám Boh poukázať na svätosť Augustína, alebo nám chcel ukázať, že i z toho najväčšieho pohana a hriešnika sa môže stať svätec, ktorý bol i bude vzorom mnohých?! Jedným z Augustínových výrokov je i tento: "Ver, aby si rozumel. Vedˇ veríme preto, aby sme poznávali. A nepoznávame len preto, aby sme verili."




Bibliografia:




1 Klaus, Georg - Buhr, Manfred: Filozofický slovník O...Z. Svoboda: Praha 1985, 481s.
2 Augustinus, Aurelius: Vyznania. Lúč: Bratislava 1997, 453s.
3 Fürstová, Mária - Trinks, Jürgen: Filozofia. Slovenské pedagogické nakladateľstvo: Bratislava 1996, 322s.
4 Legowicz, Jan: Prehľad dejín filozofie. Obzor: Bratislava 1973, 664s.
5 Kraft, Heinrich: Slovník starokresťanskej literatúry. Dobrá kniha: Trnava 1994, 441s.