Gréci poznali pokojnejší a rozhodne lepší spôsob vzájomného merania síl, ako boli vtedy tak časté vojny: hry na počesť bohov spojené so športovými a umeleckými súťažami. Nikto pred nimi na nič podobné neprišiel a po zániku antiky trvalo 1500 rokov, kým sa prišlo na to, že by sa mali jedny z nich obnoviť – olympijské hry. Pôvod olympijských hier sa stráca v šere mýtov a domnienok bádateľov. Vraj ich založil Héraklés po návrate Argonautov z Kolchidy, aby sa na nich schádzali na pretekoch zdatnosti a upevňovanie priateľských vzťahov. Vybral pre ne miesto na Peloponéze, v kraji Elida (medzi riekami Alfeiom a Kladeom), miesto zasvätil Diovi Olympskému a nazval ho Olympia. Olympijské hry sa konali už od roku 776 pred Kristom, každé štyri roky, spravidla v júli alebo auguste. Na ich súťažiach sa mohli zúčastniť všetci slobodní Gréci, pokiaľ boli bezúhonní, dokázali pred usporiadateľmi svoju zdatnosť a zložili prísahu, že budú čestne zápoliť.
Divákmi mohli byť aj cudzinci a otroci, ale iba muži. Zo žien sa mohla hrám prizerať len jedna Démétrina kňažka.
Pretekári museli prísť dva mesiace pred začiatkom do Élidy na tréning a vylučovacie preteky. Hry trvali pôvodne jeden deň, potom tri dni a napokon týždeň. Začínali a končili sa obeťami na počesť Dia Olympského pred jeho oltárom v posvätnom okrsku Altide.
Treba povedať, že to boli naozaj veľké sviatky mieru, zjednotenia Grékov, ich súťaživosti o odmenu, ktorou bol olivový veniec. Tam sa pretekalo o česť, a tá nemusí byť v zlate. Podľa gréckych historikov mali olympijské preteky spočiatku len jednu disciplínu: jednoduchý beh (dromos) na dĺžku štadióna, ktorá merala 197,27 metra. Pretekári bežali nahí a bosí, na rozdiel od našich tratí s tvrdým povrchom bola olympijská posypaná vrstvou piesku. Na 14. hrách prvý raz zaviedli druhú disciplínu: dvojitý beh (dolichos) na dve dĺžky štadióna. Na 15. hrách sa už konal dlhý beh na dvanásť dĺžok štadióna, neskôr sa táto traľ predĺžila na dvojnásobok, t.j. asi na 4,2 kilometra. Keďže beh bol príliš jednostranným súťažením, zaviedli na 18. hrách zápasenie (palé) a navyše päťboj (pentathlón), t.j. kombinované preteky v behu, skoku do diaľky, hode diskom, hode oštepom a v zápasení. Skok sa nevyvinul na samostatnú disciplínu a ostal súčasťou päťboja. Skákalo sa zo zvýšeného odraziska a skokani si pritom pomáhali švihom činiek. Disk mal priemer 17 až 36 centimetrov a hmotnosť 2 až 6 kilogramov.

Oštep meral 120 až 150 centimetrov a uprostred mal remienok zviazaný do slučky, pomocou ktorej sa uvádzal do rotácie, aby lepšie držal smer.
Na 23. hrách zaviedli box (pyx) a na 25. hrách prvý raz rýchlostné preteky na vozoch (dvojkolesových so štvorzáprahom, hippodromos). Od 33. hier sa stal ich súčasťou všeboj (pankration), t.j. zápas vo voľnom štýle, pri ktorom sa dovoľovali takmer všetky hmaty a údery, aké sú v boji muža proti mužovi bez zbrane možné. Postupne sa program hier rozširoval, najmä o súťaže dorastencov a preteky na vozoch. Na 65. hrách zaviedli beh brannej zdatnosti s plnou výzbrojou ťažkoodenca (hoplítodromos). Od 96. hier súťažili aj trubači a hlásatelia: v sile hlasu a o právo ohlasovať víťazov.

Program hier sa tradične dodržiaval a bol takýto:
1. deň: skladanie prísahy, sľubu súťažiacich, beh mládeže, zápas a box
2. deň: preteky vozov a koní na hippodrome, päťboj (pentathlon) – disk, skok, oštep, beh, zápas
3. deň: obeta Diovi, beh na 25 stádií (5000 m), beh na 2 stadia (400 m) a na 1 stadion (200 m), pohostenie účastníkov
4. deň: zápas, box, pankration (všeboj) – kombinácia zápasu a boxu, keď bolo súperovi dovolené aj vytlačiť oko alebo polámať prsty, pri usmrtení súpera nasledovala diskvalifikácia, preteky v zbroji
5. deň: sprievod víťazov a poroty rozhodcov do Diovho chrámu, rozdeľovanie cien, poďakovanie a slávnostné pohostenie.

Aký význam pripisovali Gréci olympijským hrám, je zrejmé z toho, že titul olympionika (t.j. olympijského víťaza, nie iba účastníka hier) hodnotili ako najväčšiu poctu, ktorú mohol muž dosiahnuť. Po celý život bol stredobodom pozornosti a úcty občanov, a ak o to stál, mohol dostať ubytovanie a stravovanie z verejných prostriedkov.
Víťazovi mohli postaviť sochu v rodnom meste alebo aj v Olympii. Ináč jeho jedinou odmenou, ktorú dostal v Olympii, bol veniec z listov posvätnej olivy, zasadenej vraj Héraklom.
Všeobecný posvätný mier v čase hier sa volal ekecheiría, akési obdobie bez politických vyhrážok. Z gréckej požiadavky kalokagathie vyplývalo, že pri úsilí o dosiahnutie telesnej zdatnosti by sa nemalo zabúdať na výkony ducha a umu. Na hry neprichádzali len športovci a diváci, ale schádzal sa na nich celý hellénsky svet: básnici a speváci, aby súťažili pred zhromaždeným ľudom, filozofi a politici, aby vysvetľovali a obhajovali svoje názory, maliari a sochári, aby dosiahli uznanie a našli vzory.

Po rozšírení podobných hier, napríklad v Delfách na Apollonovu počesť, sa v Olympii ujímali múzické súťaže na počesť deviatich múz, ktoré dnes bývajú ozdobou stánkov kultúry, divadiel (na strope pražského Národného divadla) a môžeme ich obdivovať všetky: Kalliopé – múza epického spevu, Euterpé – múza tešiteľka, lyrického spevu, básní, Melpomené – bohyňa tragédie, Tália – múza bukolských, pastierskych spevov, divadla, Erató – múza milostnej, erotickej poézie, Terpsichoré – múza tanca a nástroja lýry, Kleio – múza dejepisu, so zvitkom papyrusu v ruke, Urania – múza astronómie s glóbusom, Polymnia – bohyňa nábožných piesní.
Olympijské slávnosti boli tak nielen najväčšou športovou slávnosťou, ale aj najväčšou politickou a kultúrnou udalosťou Grécka. Túto stránku sa aj napriek úsiliu ich novovekého vzkriesiteľa, ktorým bol Pierre de Coubertin, nepodarilo obnoviť. Rovnako ako ekeicheiriu, ktorá bola ich podmienkou. Gréci kvôli olympiádam odkladali svoje vojny, my kvôli vojnám odkladáme olympiády-… Ba v poslednom čase už ani to nie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Staroveké olympijské hry