Zásadné usporiadanie prvkov, javov, cieľov, použitých nástrojov a ďalších prostriedkov hospodárskej politiky do určitého systému, bude znamenať, že sa tým vytvoria určité charakteristické, ustálené znaky jeho fungovania. Práve tieto charakteristické črty pri spôsobe voľby, výberu a dosahovaní hospodárskych cieľov, môžeme označiť ako typ hospodárskej politiky.

Na základe štúdia a pozorovania zhodných a rozdielnych prvkov, pozorovania súperov a účinkov hospodársko-politických opatrení rozlišujeme hlavne tieto typy hospodárskej politiky - klasická, keynesiánska, konzervatívna (neoklasická), neokeynesiánska, neokonzervatívna, monetárna, a ďalšie.

Existuje aj ďalšie členenie (klasifikácia) typov hospodárskej politiky. Napríklad z hľadiska vecného zamerania výberu, rozsahu pôsobenia a smerovania vzniká charakter konjunkturálnej hospodárskej politiky, štrukturálnej, priemyslovej, obchodnej, fiškálnej, nometárnej, colnej, dôchodkovej, mzdovej, zamestnaneckej, podnikateľskej, vonkajšej politiky atď., ktoré už predstavujú samostatné zložky hospodárskej politiky štátu. Klasická hospodárska politika

V klasickej predstave o ekonómii, ktorú sformuloval Adam Smith (pôvodom Škót, nar. 1723), panuje predstava, že všetky ekonomické javy a zákonitosti vyplývajú z prirodzenej povahy človeka. Vznikajú samočinne tak, že ľudia sa snažia dosiahnuť svoj osobný záujem, ktorý je hybnou silou všetkého ekonomického vývoja. Podľa tejto predstavy každý podnikateľ sleduje iba vlastný zisk a ako v mnohých ďalších prípadoch, vedie ho len akási neviditeľná ruka k tomu, aby zároveň pomáhal dosiahnuť aj cieľ spoločenský, o ktorý mu v zásade vôbec nejde. Tým, že sleduje vlastné záujmy, neraz prospeje záujmom spoločnosti viac, ako keby jej chcel skutočne prospieť. Na tomto základe potom rozvinul A. Smith svoju koncepciu "prirodzeného poriadku". Z tejto koncepcie vyplynula požiadavka odstrániť všetky umelé zásahy do ekonomického života a ponechať voľný priestor "slobodnej hre" ekonomických síl. A. Smith napísal: "Keď odstránime všetky zvýhodňujúce alebo obmedzujúce systémy, nastolí sa sám od seba jasný a jednoduchý systém prirodzenej slobody. Každý človek, keď neporušuje zákony spravodlivosti, má úplnú slobodu sledovať svoj záujem vlastnou cestou a priniesť svoju usilovnosť i svoj kapitál do konkurencie s usilovnosťou a kapitálom iných ľudí ...". V tomto systéme "prirodzenej slobody" zostávajú štátu tri hlavné povinnosti, a to:

1. Ochraňovať krajinu pred vonkajším nepriateľom.
2.