Pravidlo správania, čiže spoločenská norma sa môže stať súčasťou platného práva len vtedy, keď nadobudne vonkajšiu formu, ktorú štát stanoví alebo uzná za záväznú. Formy práva sú tie špecifické formy, ktoré stanoví alebo uzná štát, čo v danom čase na jeho území platí ako právo. Formy práva sa tiež dajú nazvať ako pramene práva. V kontinentálnom právnom systéme sa formy práva tvoria zhora nadol, no v angloamerickom právnom systéme sa vytvárajú zdola na hor.

Z histórie štátu a práva poznáme štyri druhy foriem práva:
1. normatívne právne akty
2. právne obyčaje
3. súdne a správne precedensy
4. normatívne zmluvy.

Normatívne právne akty

Normatívny právny akt, ináč povedané právny predpis alebo právny akt je výsledkom rozhodnutia príslušného štátneho orgánu o vzniku, zmene či zániku právnych noriem. Je teda výsledkom právotvornej činnosti. Najdôležitejším znakom, ktorý odlišuje normatívne právne akty od individuálnych právnych aktov je ich normatívnosť a všeobecná záväznosť. Normatívnosť znamená, že hoci akt obsahuje aj opisné, normatívne časti, vždy slovne vyjadruje pravidlá toho čo má byť. Takou to deklaratívnou normatívnou časťou právneho aktu je napríklad Preambula k slovenskej ústave – „ My národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov atď.“ Teda napriek takýmto častiam má akt regulatívnu povahu. Všeobecnosť týchto aktov sa týka ako subjektov, na ktoré sa vzťahuje, tak na veci, ktoré upravuje. Normatívne právne akty sa vždy vzťahujú na neurčitý počet subjektov rovnakého druhu, dôchodcov, vojakov, či študentov.

Normatívne právne akty delíme podľa toho:
a. kto tieto akty vydáva,
b. podľa toho aký majú stupeň právnej sily,
c. podľa toho či sú prvotné alebo druhotné.

Normatívne právne akty – kto ich vydáva

Národná rada SR, Vlada SR, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy. Tieto vytvárajú tzv. univerzálne normy, ktoré platia na celom území štátu. Národná rada SR tvorí Ústavu, ústavné zákony a obyčajné zákony. Vláda potom uvádza zákony z parlamentu do života. Túto právomoc je dáva priamo ústava čl. 120. Vláda preto nemusí čakať na špeciálne zmocnenie na ich vydávanie, musí sa však držať v medziach zákona. Znamená to, že nemôže rozširovať oblasť právnej regulácie nad rámec zákona, meniť či korigovať ustanovenia zákona a vypĺňať medzery v zákone.
Zákony parlamentu však vykonáva nielen vláda, ale aj ďalšie orgány štátnej správy: ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy.