Pravidlo správania, čiže spoločenská norma sa môže stať súčasťou platného práva len vtedy, keď nadobudne vonkajšiu formu, ktorú štát stanoví alebo uzná za záväznú. Formy práva sú tie špecifické formy, ktoré stanoví alebo uzná štát, čo v danom čase na jeho území platí ako právo. Formy práva sa tiež dajú nazvať ako pramene práva. V kontinentálnom právnom systéme sa formy práva tvoria zhora nadol, no v angloamerickom právnom systéme sa vytvárajú zdola na hor.

Z histórie štátu a práva poznáme štyri druhy foriem práva:
1. normatívne právne akty
2. právne obyčaje
3. súdne a správne precedensy
4. normatívne zmluvy.

Normatívne právne akty

Normatívny právny akt, ináč povedané právny predpis alebo právny akt je výsledkom rozhodnutia príslušného štátneho orgánu o vzniku, zmene či zániku právnych noriem. Je teda výsledkom právotvornej činnosti. Najdôležitejším znakom, ktorý odlišuje normatívne právne akty od individuálnych právnych aktov je ich normatívnosť a všeobecná záväznosť. Normatívnosť znamená, že hoci akt obsahuje aj opisné, normatívne časti, vždy slovne vyjadruje pravidlá toho čo má byť. Takou to deklaratívnou normatívnou časťou právneho aktu je napríklad Preambula k slovenskej ústave – „ My národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov atď.“ Teda napriek takýmto častiam má akt regulatívnu povahu. Všeobecnosť týchto aktov sa týka ako subjektov, na ktoré sa vzťahuje, tak na veci, ktoré upravuje. Normatívne právne akty sa vždy vzťahujú na neurčitý počet subjektov rovnakého druhu, dôchodcov, vojakov, či študentov.

Normatívne právne akty delíme podľa toho:
a. kto tieto akty vydáva,
b. podľa toho aký majú stupeň právnej sily,
c. podľa toho či sú prvotné alebo druhotné.

Normatívne právne akty – kto ich vydáva

Národná rada SR, Vlada SR, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy. Tieto vytvárajú tzv. univerzálne normy, ktoré platia na celom území štátu. Národná rada SR tvorí Ústavu, ústavné zákony a obyčajné zákony. Vláda potom uvádza zákony z parlamentu do života. Túto právomoc je dáva priamo ústava čl. 120. Vláda preto nemusí čakať na špeciálne zmocnenie na ich vydávanie, musí sa však držať v medziach zákona. Znamená to, že nemôže rozširovať oblasť právnej regulácie nad rámec zákona, meniť či korigovať ustanovenia zákona a vypĺňať medzery v zákone.
Zákony parlamentu však vykonáva nielen vláda, ale aj ďalšie orgány štátnej správy: ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy.

Právomoc týchto orgánov však nie je obsiahnutá v ústave a preto ku svojej činnosti potrebujú zmocnenia, obsiahnuté v zákone. Takému to zmocneniu sa hovorí deklarácia a vždy musí byť obsiahnutá v zákone. Orgánmi miestnej štátnej správy sú okresné a obvodné úrady.

Normatívne právne akty – stupeň právnej sily

Podľa stupňa právnej sily sa u nás normatívne právne akty delia na:
a. ústavu a ústavné zákony, medzinárodné zmluvy, ktoré boli transformované do vnútroštátneho práva formou ústavného zákona,
b. zákony a medzinárodné zmluvy, ktoré boli transformované do vnútroštátneho práva formou zákona,
c. nariadenia vlády,
d. všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ktoré majú formu vyhlášok a výnosov,
e. Všeobecne záväzné právne nariadenia miestnych orgánov štátnej správy.

Ústava a ústavné zákony stoja na vrchole hierarchie normatívnych právnych aktov a vyjadrujú základné spoločenské hodnoty, od ktorých sa odvíja celý právny systém. Sú právnym základom celého zákonodarstva. Ústavné zákony môžu byť aj výsledkom referenda. Zákony sú normatívne právne akty najvyššieho orgánu štátnej moci čiže parlamentu.
Nariadenia vlády, vyhlášky a výnosy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy slúžia na vykonávanie zákonov ktoré prijal parlament, preto sa označujú ako vykonávacie predpisy.
Na spodku pyramídy stoja všeobecne záväzné nariadenia miestnych orgánov štátnej správy. Právny predpis vyššej právnej sily určuje obsah normy s nižšou právnou silou. Keby sa nižšia právna norma dostala do rozporu s vyššou právnou normou, do pohybu by sa dali mechanizmy, ktoré tomu majú vopred zabrániť, alebo ak už k tomu dôjde, veci napraviť:

1. Už v procese tvorby práva sa rozporom medzi predpismi prechádza pripomienkovaním, prerokovávaním a uznášaním sa na ich znení. Ak sa však aj napriek tomu dostanú do rozporu, dostáva sa k slovu ich zrušenie alebo novelizácia. Každý orgán tvorby práva má právomoc zrušiť právny predpis, ktorý sám vydal.

2. Právo veta, ktoré má prezident, sa prejavuje odmietnutím signácie zákona. U nás má prezident suspenzívne veto, ktoré smeruje proti obsahu zákona.

3. Všeobecné súdnictvo: sudcovia sú síce povinný riadiť sa ústavou a zákonmi, ale len ak neodporujú ústave a prípadne medzinárodným zmluvám o ľudských právach. Ak sudca takýto rozpor nájde, preruší súdne konanie a podá návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Toto právo je vlastne jeho povinnosťou.

4. Ústavné súdnictvo je inštitúciou na kontrolu ústavnosti dodatočne, teda keď už rozpor medzi normami vznikol.

Rozhoduje o súlade
- zákonov s ústavou a ústavnými zákonmi,
- nariadení vlády a vyhlášok či výnosov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy,
- všeobecne záväzných nariadení miestnych orgánov štátnej správy a samosprávy,
- všeobecne záväzných právnych predpisov s medzinárodnými zmluvami, vyhlásenými tak ako zákon.

Delenie právnych predpisov na primárne a sekundárne

Primárne právne akty prijímajú orgány štátnej moci s ústavodarnou právomocou. Sú tiež výsledkom ľudového hlasovania o návrhu zákonov.
Sekundárne právne akty prijímajú štátne orgány s výkonnou právomocou ( vláda, ministerstvá, ústredné orgány štátnej správy), ktorých povinnosťou je vykonať primárne právne predpisy.

Právny obyčaj

Právny obyčaj je obyčaj, čiže určité pravidlo správania, ktoré štát uzná za právne záväzný a garantuje jeho dodržiavanie.

Štát to môže urobiť vtedy, keď:
a. sa určité správanie fakticky, mäsovo a dostatočne dlho požíva na určitom území,
b. keď je možné dostatočne presne vymedziť jeho obsah.

V súvislosti s obyčajom možno ešte dnes hovoriť o tzv. zvyklostiach, ktoré sa vytvorili v tej či onej oblasti hospodárskej činnosti, napr. obchodné zvyklosti alebo zvyklosti daného prístavu. Vznikli dlhodobou praxou a majú zväčša technickú povahu.

Precedens

Precedens ako prameň práva je individuálny právny akt alebo rozhodnutie štátneho orgánu, ktorý nadobúda normatívny význam, ak sa ním rieši prípad dosiaľ právnymi normami neregulovaný. V praxi sa totiž neraz stáva, že riešenie určitých situácií a prípadov z platného práva jasne nevyplýva, pretože tvorca práva s nimi akosi nepočítal.
Precedensy prevažujú ako prameň práva v takom type právnej kultúry, kde má rozhodujúcu úlohu súdna prax.

Normatívne zmluvy

Zmluva ako zhodný prejav vôle dvoch či viacerých subjektov je spravidla právnou skutočnosťou a ako taká iba zakladá mení alebo ruší individuálny právny vzťah. Nemá teda normatívny význam.

Interné normatívne inštrukcie

Každý štátny orgán, organizácia, či inštitúcia majú svoju vnútornú štruktúru, hierarchiu, vzťahy nadriadenosti a podriadenosti, vyplývajúce z právneho predpisu, ktorý i zriadil a reglementuje ich činnosť. Na základe tohto právneho predpisu môžu nadriadení vydávať akty riadenia, ktoré sú pre podriadených záväzné. Hoci majú normatívnu povahu a konkretizujú právne predpisy, platné pre danú organizáciu, nie sú však prameňom práva.

Z toho vyplýva že:
1. Sú záväzné iba pre podriadené subjekty, pre podriadené organizácie a pracovníkov v rámci vnútropodnikového systému. 2. Na ich vydanie nie je potrebné zvláštne zákonné zmocnenie. Oprávnenie na ich vydanie vyplýva z vertikálneho vzťahu nadriadenosti a podriadenosti. Nemôžu však byť v rozpore s obsahom všeobecne záväzných právnych noriem, ani upravovať veci, ktoré právom upravené dosiaľ nie sú. 3. Plnenie aktov riadenia nemožno vynútiť štátnou mocou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pramene práva – formy práva