Predmetom sociálnej práce síce zostal človek, ale čo sa stalo s pôvodným zámerom sociálnej ochrany a pomoci? Tento fakt nemožno akiste zovšeobecňovať na všetky oblasti pôsobenia sociálnej práce a na všetky jej inštitúcie.

Môj pohľad sa týka práce sociálneho pracovníka a jeho spolupráce s klientom na úrade práce. Ako by mal vyzerať v praxi kontakt sociálneho pracovníka - profesionála s klientom najprv z hľadiska teórie? V prvom rade profesionalita vyžaduje adekvátne stredoškolské či vysokoškolské vzdelanie. Bez tohto nie je možné pokryť potrebu kvalifikovaných sociálnych pracovníkov v konkrétnej praxi. Vzdelanie je potrebné pre osvojenie si základných teoretických poznatkov - filozofie sociálnej práce, metodológie, legislatívy a pod ...


O potrebe štúdia teórie platia slová, ktoré pred stáročiami vyslovil L. da Vinci o význame teórie pre prax, že: ”Tí, ktorí sa zaoberajú praxou bez vedomostí, sú ako námorníci bez kormidla a bez kompasu, ktorí vystupujú na loď, ale s istotou nevedia, kam plávajú.” Stručne povedané, vzdelanie je prvou dôležitou podmienkou zabezpečenia profesionality práce sociálneho pracovníka.

Ďalšou podmienkou je podľa mňa súhrn akýchsi osobnostných kvalít sociálneho pracovníka. Ide o to, aké má predpoklady a ako sa snaží pracovať na rozvoji svojej osobnosti - nielen po spomenutej stránke vedomostnej, ale aj stránke osobnostnej. Teória nám predkladá isté charakteristiky sociálneho pracovníka - ako komunikatívnosť, angažovanosť, schopnosť posudzovať, plánovať, poskytovať služby.. Ja by som sa zamerala na tie vlastnosti alebo charakteristiky práce sociálneho pracovníka, ktoré sú podľa mňa v súčasnosti najpálčivejšie, možno preto, že sa s nimi denne stretávam, mám možnosť konfrontovať ich uplatňovanie s teóriou. Ide o to, ako dokáže sociálny pracovník uplatňovať svoju profesionalitu v konkrétnom kontakte s klientom. Nejde tu o hocijaký kontakt, ale o kontakt ľudský. Aký obraz poskytuje prax, alebo ako sa tento kontakt javí mne?

Akých klientov stretneme na úrade práce? Prichádzajú sem ľudia väčšinou sklamaní, frustrovaní, ustráchaní ale i rozhorčení. Môžu oni za stav, v akom sa momentálne nachádzajú? Určite nie. Ich stav je podľa mňa len celkom prirodzenou reakciou na životnú situáciu, v ktorej sa ocitli. Navyše, ide o životnú situáciu, ktorá nevznikla často ich pričinením, ale na základe objektívnch príčin. Teda - máme pred sebou klienta. Aká je reakcia sociálnych pracovníkov? Teóriu poznáme. Ale čo prax? V tej to vyzerá nasledovne: Sociálny pracovník, v tom lepšom prípade, letmo pozdraví klienta. Nasleduje záujem o klientove problémy, ktorý sa však redukuje na záujem o správne vyplnenú žiadosť o zamestnanie, prefotené doklady z práce.