Sociálny pracovník má toto rešpektovať a uvedomiť si, prečo vlastne je sociálnym pracovníkom. Kde je jeho schopnosť vcítiť sa, rozumieť, chápať, podporovať a pomáhať?

Otázka je komplikovanejšia ako sa na prvý pohľad zdá. Myslím si, že humanizácia kontaktu sociálny pracovník - klient je podmienená humanizáciou celej spoločnosti. Situácia je taká, že jednotlivec žije len vo svojom mikrokozme, obklopený svojimi starosťami, problémami, požiadavkami. Človek prestáva komunikovať s iným človekom, blízki sa stávajú cudzími, zrýchľujúce sa tempo života, stupňujúce sa požiadavky spôsobujú zmeny priorít, hodnotového rebríčka, kde vzťahy s inými klesajú na čoraz nižšiu úroveň.

Ide tu o bludný kruh jednotlivec – spoločnosť. Myslím si, že spoločnosť sa môže stať humánnejšou vtedy, ak každý jej člen bude mať možnosť uspokojovať svoje potreby. Ak táto možnosť zlyháva, jedinec potrebuje pomoc – okrem iných odborníkov aj pomoc sociálneho pracovníka, aby sa dokázal spamätať a vzchopiť. Túto skutočnosť by mali chápať aj pracovníci úradov práce a napriek vlastným problémom by mali zostávať profesionálni – uvedomiť si, že klient nie je len poradové číslo, že klient nemôže za to, že sa niečo nevydarilo a tak mám zlú náladu. Mali by byť profesionálni za každú cenu, učiť sa niesť zodpovednosť za iných - aj za svojich klientov. V konečnom dôsledku – myslím si, že keby pribúdalo takýchto profesionálov, nielen v oblasti sociálnej práce, bol by život jednoduchší, pokojnejší a humánnejší. Je len na každom z nás, ako sa chopíme svojej profesie a či ju budeme chápať ako poslanie. Vyžaduje to veľa síl, ale myslím si, že to stojí za to ...

Na tomto mieste mi napadá myšlienka klasika, ktorou uzatváram svoju prácu:

”Celá ťarcha sveta spočíva na pleciach
každej mravnej bytosti a núti ju,
aby plnila svoje poslanie.
Zbaviť sa tejto ťarchy možno iba
splnením vlastného povolania.