Profesionalita sociálneho pracovníka

Svoju prácu začínam akousi exkurziou cez všeobecné východiská zmyslu práce sociálneho pracovníka. Povolanie sociálneho pracovníka možno celkom oprávnene nazvať poslaním. Vyplýva to zo samotnej zameranosti sociálnej práce na hodnotu života a umenie žiť, na starostlivosť a pomoc aj tým ktorým sa nedarí, uplatňujúc cit spolupatričnosti. Pritom nemožno nevidieť v človeku, ktorému sa snažím pomôcť, individualitu, jedinečnosť, jeho túžbu po sebarealizácii. A tak sociálnu prácu, pri zachovaní spomenutých podmienok, možno vyjadriť tézou: POMÔŽEM TI, ABY SI SI VEDEL POMÔCŤ. Spočíva v poskytovaní pomoci tam, kde pod vplyvom rôznych okolností čosi zlyhalo, kde človek už nedokáže sám realizovať svoje ciele a úlohy. Potreba takejto pomoci vzniká pri narušení kvality života jednotlivca či skupiny a narastá priamo úmerne so znižovaním tejto kvality. Sociálny pracovník na to, aby adekvátne plnil svoje poslanie, musí nevhnutne poznať potreby a problémy existencie človeka musí mať na zreteli spoločné dobro, ktoré podľa mňa nespočíva v tom, že len dokonalí a neomylní môžu vytvárať určité hodnoty a oni sami sú hodnotení ale spočíva práve v uplatňovaní spolupatričnosti - v rešpektovaní toho, kto sa pošmykol, potkol, s cieľom pomôcť mu, podať mu pomocnú ruku, aby sa mohol zdvihnúť a kráčať ďalej, byť hodnotným pre iných, pre spoločnosť a spolupodieľať sa na jej budovaní.

Každý z nás má totiž svoje radosti i starosti, striedanie úspechov a neúspechov. Jedno i druhé potrebujeme s niekým prežívať. Každé jedno JA potrebuje svoje TY a v konečnom dôsledku všetci potrebujeme naše MY, samozrejme pri vzájomnom rešpektovaní jedinečnosti každého z nás a tiež pri používaní určitých kompromisov, dohôd, ktorými predchádzame možným konfliktom, kolíziám.

Dôkazom toho, že spomenuté skutočnosti majú svoje pevné miesto v práci sociálneho pracovníka, je fakt, že korene sociálnej práce sa nachádzajú v rôznych charitatívnych dobrovoľných organizáciách, ktorých činnosť bola zameraná na dobročinnosť, súdržnosť ľudského rodu, vytváranie ľudského vzťahu človeka ku človeku, spolupatričnosť, spoluzodpovednosť za iných, spravodlivosť a pochopenie.

Posutpne sa sociálna práca vyformovala do dnešnej podoby - ako špecifická profesia s vlastnou teóriou a metodikou, s rôznymi školami a prístupmi.

Predmetom sociálnej práce síce zostal človek, ale čo sa stalo s pôvodným zámerom sociálnej ochrany a pomoci? Tento fakt nemožno akiste zovšeobecňovať na všetky oblasti pôsobenia sociálnej práce a na všetky jej inštitúcie.

Môj pohľad sa týka práce sociálneho pracovníka a jeho spolupráce s klientom na úrade práce. Ako by mal vyzerať v praxi kontakt sociálneho pracovníka - profesionála s klientom najprv z hľadiska teórie? V prvom rade profesionalita vyžaduje adekvátne stredoškolské či vysokoškolské vzdelanie. Bez tohto nie je možné pokryť potrebu kvalifikovaných sociálnych pracovníkov v konkrétnej praxi. Vzdelanie je potrebné pre osvojenie si základných teoretických poznatkov - filozofie sociálnej práce, metodológie, legislatívy a pod ...


O potrebe štúdia teórie platia slová, ktoré pred stáročiami vyslovil L. da Vinci o význame teórie pre prax, že: ”Tí, ktorí sa zaoberajú praxou bez vedomostí, sú ako námorníci bez kormidla a bez kompasu, ktorí vystupujú na loď, ale s istotou nevedia, kam plávajú.” Stručne povedané, vzdelanie je prvou dôležitou podmienkou zabezpečenia profesionality práce sociálneho pracovníka.

Ďalšou podmienkou je podľa mňa súhrn akýchsi osobnostných kvalít sociálneho pracovníka. Ide o to, aké má predpoklady a ako sa snaží pracovať na rozvoji svojej osobnosti - nielen po spomenutej stránke vedomostnej, ale aj stránke osobnostnej. Teória nám predkladá isté charakteristiky sociálneho pracovníka - ako komunikatívnosť, angažovanosť, schopnosť posudzovať, plánovať, poskytovať služby.. Ja by som sa zamerala na tie vlastnosti alebo charakteristiky práce sociálneho pracovníka, ktoré sú podľa mňa v súčasnosti najpálčivejšie, možno preto, že sa s nimi denne stretávam, mám možnosť konfrontovať ich uplatňovanie s teóriou. Ide o to, ako dokáže sociálny pracovník uplatňovať svoju profesionalitu v konkrétnom kontakte s klientom. Nejde tu o hocijaký kontakt, ale o kontakt ľudský. Aký obraz poskytuje prax, alebo ako sa tento kontakt javí mne?

Akých klientov stretneme na úrade práce? Prichádzajú sem ľudia väčšinou sklamaní, frustrovaní, ustráchaní ale i rozhorčení. Môžu oni za stav, v akom sa momentálne nachádzajú? Určite nie. Ich stav je podľa mňa len celkom prirodzenou reakciou na životnú situáciu, v ktorej sa ocitli. Navyše, ide o životnú situáciu, ktorá nevznikla často ich pričinením, ale na základe objektívnch príčin. Teda - máme pred sebou klienta. Aká je reakcia sociálnych pracovníkov? Teóriu poznáme. Ale čo prax? V tej to vyzerá nasledovne: Sociálny pracovník, v tom lepšom prípade, letmo pozdraví klienta. Nasleduje záujem o klientove problémy, ktorý sa však redukuje na záujem o správne vyplnenú žiadosť o zamestnanie, prefotené doklady z práce.

Ak sa klient náhodou nedostaví po ukončení pracovného pomeru na úrad práce do jedného mesiaca a nemá ako zdokladovať toto obdobie, hneď vo dverách je odkázaný na okresný úrad, kde si musí vybaviť na matrike čestné prehlásenie, podľa ktorého počas tohto obdobia nikde nepracoval. Ak má klient vybavené všetky potrebné doklady, prichádza na úrad práce, postaví sa na koniec nemalého radu a čaká - nezriedka od rána až dopoludnia. A tu zrazu - spokojný sa dostane na rad, vtom ale vyjde sociálny pracovník a pred zabuchnutím dverí sucho oznámi obedňajšiu prestávku. A tak náš klient, ktorý by svoj čas dokázal určite využiť aj účelnejšie, odchádza domov s nádejou, že snáď zajtra .. Na druhý deň sa mu konečne podarí dostať sa do kancelárie sociálneho pracovníka a ocitá sa v neprehľadnej džungli papierov - tlačív, zákonov, paragrafov, pečiatok .. A propós! Pečiatky. Ak náhodou klientovi chýba na doklade nejaká pečiatka, opúšťa kanceláriu nevybavený a ”odložený” na ďalší deň. Na tretí deň je klient zaevidovaný, dostáva preukaz, s ktorým sa má o týždeň dostaviť na správne konanie. Hoci klient netuší, o čo ide, pretože mu to nikto nevysvetlí, dostaví sa. Pre klienta začína všetko odznova - dlhý rad, obedňajšia prestávka, pri troche šťastia pohovor s referentom, ktorý mu predostrie formulku o správnom konaní, čo na tom, že pre klienta nezrozumiteľnú, upozorní ho ešte na dodržiavanie termínov kontaktov, lebo inak by mu hrozilo vyradenie z evidencie pre nespoluprácu. Nakoniec mu oznámi, že sa musí dostaviť aj na budúci týždeň, pretože pán riaditeľ je natoľko zaneprázdnený, že nestihol podpísať jeho rozhodnutie - keďže nespĺňa podmienky - o nepriznaní podpory v nezamestnanosti. Jednou z podmienok priznania podpory je odpracovať aspoň dva roky za posledné tri roky. Možno túto požiadavku nespĺňa preto, lebo sa stará o nevládneho príbuzného. Donedávna takéto prípady riešil odbor sociálnych vecí na okresnom úrade, ktorý v podstate zamestnával občana ako opatrovateľa. Zákon sa ale novelizoval a tak sa klient stáva nezamestnaným. Ak odmietne ponúkané miesto z úradu práce, je vyradený z evidencie a zostáva bez prostriedkov. Nikoho nezaujíma dôvod odmietnutia - hoci aj spomínaná opatrovateľská starostlivosť. Čo na to všetko sociálny pracovník? Ten dá klientovi bez mihnutia oka, bez slovka povzbudenia, spoluúčasti, podpísať rozhodnutie o vyradení z evidencie a vyhlásenie, že sa vzdáva odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

A tak vás ľudský kontakt sociálneho pracovníka oveje chladom. Zjednodušením tohto problému by bolo odvolať sa na nedokonalosť legislatívy, ale myslím si, že táto možnosť neobstojí. Aj popri nie práve ideálnej legislatíve, klient aj sociálny pracovník zostávajú ľuďmi. Klient má právo, aby sa s ním zaobchádzalo ako s človekom.

Sociálny pracovník má toto rešpektovať a uvedomiť si, prečo vlastne je sociálnym pracovníkom. Kde je jeho schopnosť vcítiť sa, rozumieť, chápať, podporovať a pomáhať?

Otázka je komplikovanejšia ako sa na prvý pohľad zdá. Myslím si, že humanizácia kontaktu sociálny pracovník - klient je podmienená humanizáciou celej spoločnosti. Situácia je taká, že jednotlivec žije len vo svojom mikrokozme, obklopený svojimi starosťami, problémami, požiadavkami. Človek prestáva komunikovať s iným človekom, blízki sa stávajú cudzími, zrýchľujúce sa tempo života, stupňujúce sa požiadavky spôsobujú zmeny priorít, hodnotového rebríčka, kde vzťahy s inými klesajú na čoraz nižšiu úroveň.

Ide tu o bludný kruh jednotlivec – spoločnosť. Myslím si, že spoločnosť sa môže stať humánnejšou vtedy, ak každý jej člen bude mať možnosť uspokojovať svoje potreby. Ak táto možnosť zlyháva, jedinec potrebuje pomoc – okrem iných odborníkov aj pomoc sociálneho pracovníka, aby sa dokázal spamätať a vzchopiť. Túto skutočnosť by mali chápať aj pracovníci úradov práce a napriek vlastným problémom by mali zostávať profesionálni – uvedomiť si, že klient nie je len poradové číslo, že klient nemôže za to, že sa niečo nevydarilo a tak mám zlú náladu. Mali by byť profesionálni za každú cenu, učiť sa niesť zodpovednosť za iných - aj za svojich klientov. V konečnom dôsledku – myslím si, že keby pribúdalo takýchto profesionálov, nielen v oblasti sociálnej práce, bol by život jednoduchší, pokojnejší a humánnejší. Je len na každom z nás, ako sa chopíme svojej profesie a či ju budeme chápať ako poslanie. Vyžaduje to veľa síl, ale myslím si, že to stojí za to ...

Na tomto mieste mi napadá myšlienka klasika, ktorou uzatváram svoju prácu:

”Celá ťarcha sveta spočíva na pleciach
každej mravnej bytosti a núti ju,
aby plnila svoje poslanie.
Zbaviť sa tejto ťarchy možno iba
splnením vlastného povolania.