Úvod

Cesty – spájajú významné časti a miesta v parkoch a záhradách. Sú významným kompozičným prvkom, musia umožňovať pohodlnú a bezpečnú chôdzu za každého počasia a v každom ročnom období. Ak chodník urobíme z jednotlivých plochých kameňov, musíme dbať, aby boli dostatočne zapustené v zemi a nebránili v kosení trávy. Zvlnené a oblé chodníky pôsobia útulnejšie ako rovné a pravouhlé. Chodník nesmie byť samoúčelný. Budujú sa z rovnakých materiálov, často takých, ako pred stáročiami. Cieľom je vždy dosiahnuť na pohľad príťažlivý, odolný a pevný povrch, ktorý možno ľahko udržiavať. Netreba zabúdať ani na úpravu okrajov chodníka, ktoré môžu lemovať atraktívne balvany, tvárnice, výsadba kríkov alebo drevené palisády so skalkou. Ak sú chodníky vybudované fantáziou, pridajú záhrade na zaujímavosti a zvýšia jej čaro. Množstvo ciest v záhrade obmedzujeme na minimum, ale nezaobídeme sa bez cestičiek a spevnených plôch. Šírka, dĺžka a ich vyhotovenie môže byť rôzne.


História

Cestičky a schody znamenali v minulosti mnohé zmeny. Záhradnej architektúre západného sveta vládla pravidelnosť. V tomto istom období prevládali v záhradách ďalekého východu úplne nové iné trendy. Staré Číne uprednostňovali túlavé cestičky, ktoré sa vinuli záhradou ako stužky. V Japonsku mali cestičky prirodzenejšiu podobu. Prvoradú úlohu v nich zohrávali kamenné stúpadlá. Materiály s podobným zložením ako betón boli známe už od nepamäti, rovnako tehly aj drevo. V priebehu stáročí sa vyvíjal len spôsob ich použitia. Tehly sa na celom svete stáročia zhotovovali z ílovej hliny. Aj okruhliaky sa stali obľúbeným materiálom na dlaždenie cestičiek. Najstarší v známych záhradách využívali už aj dlaždice. Cestičky napríklad v Perzií dlaždili tak, aby vytvorili pestré mozaiky s rôznymi vzormi. Mauri v Španielsku zase využívali ozdobné dlaždice na obrubníkoch. V lesnatých oblastiach sa budovali cesty vyklčovaním porastov. V kopcovitom teréne sa bodovali vrstevnicové cesty, hovoríme im zvážnice.