V skutočnosti však svoje práva mohli naplno využívať len ľudia naozaj slobodní, to znamená ekonomicky nezávislí a primerane vzdelaní. Ak je ale demokracia realizovaná v právnej a politickej oblasti, tak základné ľudské slobody musia byť nevyhnutne uskutočňované aj v iných oblastiach ľudského života. Inými slovami, sloboda si vyžaduje, aby všetci občania mali rovnakú – účasť na ekonomickom, spoločenskom a kultúrnom živote. Toto úsilie sa naplno prejavilo v súvislosti s rozpadom koloniálneho systému, so zánikom takých právno-politických foriem, akými boli domíniá, protektoráty a zverené oblasti.
INDIVIDUALIZMUS - ( lat. indivíduum – jedinec, niečo nedeliteľného) – jeden z hlavných smerov spoločenského myslenia, siahajúci svojimi koreňmi do stredoveku (Duns Scotus, Ockham) a intenzívne sa rozvíjajúci najmä v novoveku (súviselo to s renesančným návratom ku človeku). Individualizmus sa vtedy prejavoval v rôznych rovinách: epistemologickej (Descartes), sociálno-etickej (Hobbes, Locke), politickej (Macchiavelli), náboženskej (Luther, Kalvín), ekonomickej (fyziokratizmus) a umeleckej. V nasledujúcich storočiach došlo v oblasti sociálnej filozofie (Rousseau, Kant, Mill) k ďalšiemu spresňovaniu predpokladov, z ktorých vychádza individualizmus, súčasne však boli odhalené aj ich nebezpečné etické dôsledky (Stirner, Nietzsche, Kropotkin). K spoločným črtám, ktoré pod pláštikom individualizmu často spájajú celý rad najrôznejších filozofických a sociálnych smerov, patria :1. negácia Aristotelovej tézy o sociálnej prirodzenosti človeka; 2. uznávanie jednotlivca za jediný skutočný prvok v živote kolektívu, čo vedie k uznávaniu nadradenosti dobra jednotlivca nad dobrom celku; 3.zúženie podstaty spoločenských vzťahov na otázku zmluvy medzi ľuďmi; 4. uznávanie úplne slobody jednotlivca. Tento posledný bod sa stal kľúčovou tézou – liberalizmu..
KRESŤANSKÝ HUMANIZMUS – niekedy je nazývaný – personalizmus alebo integrálny humanizmus. Je to humanistický prúd, ktorý sa na veľkosť človeka a – na dôstojnosť osoby pozerá z perspektívy vzťahu človeka s Bohom, chápe ich vo svetle kresťanského Zjavenia. Uznáva teda, že náboženské hodnoty a transcendentné snahy nielenže nie sú v rozpore s nijakým humanizmom hodným toho mena, ale že ho robia plným a autentickým. Vďaka kresťanstvu možno objaviť nové horizonty bytia osobou. Človek sa totiž ako osoba realizuje len vtedy, keď objavuje druhých a keď ich uznáva ako osoby cez relácie ”ja-ty-my”, založené na vzájomnej láske. Každá osoba je sama osebe cieľom a nemôže byť ničomu podriadená; jej dôstojnosť je jediná svojho druhu, výrazom jej uznávania sú skutky lásky.