Tento tvorivý proces tvoria štyri základné roviny:
- aktuálna objektívna realita ako podnet rozhlasovej tvorby - podnecuje redaktora k tvorivej aktivite
- rovina poznávania a hodnotenia - redaktor pozoruje, porovnáva, klasifikuje, hodnotí, zovšeobecňuje, vyvodzuje závery
- vlastná reprodukcia objektívnej reality - písanie, nahrávanie, stvárnenie,
- rovina príjemcu - pôsobenie na poslucháča ako aj spätné pôsobenie príjemcu na realitu


Rozhlas a jeho poslucháč
Teória rozhlasovej komunikácie skúma činnosť rozhlasového média v jej úplnosti. To znamená súčasťou komplexnej problematiky rozhlasovej žurnalistickej tvorby sú i otázky interakcie rozhlasovej inštitúcie a poslucháčov ako interakcie medzi komunikátorom a adresátom. Táto interakcia je síce obojsmerným procesom, avšak pri masmediálnej komunikácii prevláda pohyb informácie od komunikátora k príjemcovi. V konečnom dôsledku tu pôsobí špecifický problém masových médií - jednosmernosť, jednostrannosť komunikačného spojenia - ktorý otvára otázku tzv. spätnej väzby. Nevýhoda jednosmernosti znižuje v porovnaní s priamou, resp. bezprostrednou komunikáciou celkový účinok pôsobenia, pretože komunikátor si nemôže operatívne overiť účinky svojho prejavu a adresát voči nemu nemôže simultánne uplatňovať svoje názory a požiadavky. Moderná psychológia dokazuje, že v oblasti ústne šírenej informácie je najefektívnejšia bezprostredná, osobná forma prejavu, pri ktorej je komunikátor v priamom, okamžitom styku s poslucháčom. Zásadná prednosť spočíva práve v spätnej väzbe. Spätná väzba v rozhlasovej komunikácii však existuje, hoci v prevažnej väčšine nie je priama a bezprostredná. Uplatňujú sa tu špeciálne spätnoväzobné procesy, ktorých prejavy sú skryté, dlhodobé, sprostredkované a nepriame. Spätná väzba je vlastnosť organizovaného systému, ktorá umožňuje regulovať jeho budúce správanie sa v závislosti na plnení úloh z minulosti. Rešpektujúc tieto princípy musí rozhlasové vysielanie a jeho tvorcovia hľadať optimálne spôsoby na zdvojsmernenie rozhlasovej komunikácie. Takže jednostranný proces komunikácie v rozhlase vyžaduje jeho doplnenie ( prostredníctvom - listy, telefonické ohlasy, prieskumy). Cieľom je získavať prehľad o úrovni, stanovisku, záujmoch a iných postulátoch poslucháčov. Iba touto cestou možno uplatniť komunikáciu s efektom a vytvárať podmienky účinnosti i aktivity prijímateľa. Systém optimálneho rozhlasového vysielania teda ovplyvňuje nielen zámer komunikátora - rozhlasového média, ale i faktory efektívnosti na opačnom póle komunikačného reťazca - u poslucháča. Týmito faktormi sú objektívne a subjektívne potreby a záujmy poslucháčov, ktoré odzrkadľujú charakter doby a jej problémy. To znamená odlišné nároky mal poslucháč v počiatočnej ére rozhlasu, poslucháč , ktorý sa postupne stával divákom nového média - televízie a iné sú požiadavky typické pre súčasného poslucháča vzhľadom na podmienky duálneho systému i rozvoj nových informačných technológií.