HONORÉ DE BALZAC, francúzsky spisovateľ (1799-1850)

Francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac bol v mladosti veľmi chudobný. Nebolo týždňa, aby nenavštívil svojho nakladateľa so žiadosťou o preddavok, ktorý vždy dostal. Až raz, keď prišiel k nakladateľovi, v predsieni ho zastavil sluha a povedal mu:
- Ľutujem, ale pán dnes neprijíma.
- To nič, - odvetil Balzac s úsmevom, - hlavné je, že dáva!

Balzac sa zaoberal aj grafológiou. Raz k nemu prišla starí pani a podala mu žiacke zošity. Balzac si ich prezrel a autoritatívne vyhlásil:
- Beznádejný prípad. Z toho chlapca nikdy nič nebude. Pani skromne poznamenala:
- Tieto zošity si už dlho ochraňujem. Sú vaše a ja som vaša prvá učiteľka.

Balzac sa nevyslovoval veľmi lichotivo o ženách. Raz poznamenal:
- Ženy vám radšej povedia o sebe niečo zlé, než by mali mlčať.

Honoré de Balzac si chcel vypožičať z banky 20 000 frankov. Banka mu ich bola ochotná požičať len vtedy, keď privedie nejakého majetného ručiteľa. O týždeň sa objavil Balzac v banke bez ručiteľa a opäť žiadal pôžičku.
- Prečo ste si nenašli ručiteľa? – spýtal sa ho bankový úradník.
- Našiel som si ho, - odpovedal Balzac, - ale momentálne je veľmi zaneprázdnený a navyše nemôže prísť, lebo má topánky v oprave!

Balzac raz dohováral svojmu sluhovi:
- Lož je najhoršia ľudská vlastnosť. Svojich blížnych nesmieme nikdy klamať. Zapamätajte si to!
Sluha však namietal:
- Prečo teda, keď príde súdny vykonávateľ, odkazujete mu po mne zo svojej pracovne, že nie ste doma?
- Súdni vykonávatelia nie sú naši blížni! – nahneval sa Balzac.

Honoré de Balzac veľmi rád jedával. Raz, keď cestoval po Francúzsku, ocitol sa v akejsi krčme. Zavolal si majiteľa a pýta sa ho:
- Máte niečo na jedenie?
- Pravdaže. Máme bohatý výber ledál. Môžem vám ponúknuť úhora, pstruha, vajcia na tvrdo, omeletu, šunku, bôčik, salámu, syr, ...
- Výborne, - odpovedá spisovateľ. – Prineste mi to!

Honoré de Balzac dostal istého dňa do daru dvoch malých čiernych psíkov, ktorí sa na seba podobali ako vajce vajcu. Nikto, a básnik už vôbec nie, ich od seba nerozoznal. Pokrstili ich menami Danton a Robespierre.
- Podľa čoho ich vlastne poznáš? – spýtal sa ho jeden z priateľov.
- To je jednoduché, - vysvetlil spisovateľ, - keď vopchám Dantonovi prst do tlamy a pohryzie ma, tak je to naisto Robespierre ...

Honoré de Balzac sa raz v slabej chvíli rozhodol, že urobí svojej priateľke radosť. Zaviedol ju pred svoj nový dom a povedal:
- Drahá moja, na tento dom dám napísať veľkými písmenami vaše meno!
- Majstre, - povedala priateľka, - ak mi chcete spôsobiť radosť, tak nepíšte moje meno na svoj dom, ale napíšte radšej svoj dom na moje meno!

Honoré de Balzac prekvapil zlodeja, ktorý prehľadával jeho písací stôl.
- Hľadáte peniaze? – informoval sa Balzac pokojne.
- Á ... áno ... – vyrazil zo seba prekvapený zlodej.
- Nenamáhajte sa! Už vás predbehol exekútor.

Balzacovi, ktorý mal neustále finančné ťažkosti, povedal raz jeden z jeho veriteľov:
- Nemôžem už ďalej čakať! Zajtra musím zaplatiť veľký dlh!
Spisovateľ sa naňho prekvapene zadíval:
- Ako si to vlastne predstavujete?! Vy robíte dlhy a ja ich mám platiť?

Taliansky kritik Angelo Florentini raz navštívil Balzaca, ktorý mu pri rozhovore ukázal svoju knižnicu. Hosť si všimol rukopis s názvom Melancholické poviedky.
- Poznám všetky vaše diela, ale o tomto som ešte nepočul, - povedal kritik.
- Prosím, prezrite si ho, - usmial sa spisovateľ.
Kritik otvoril rukopis a číta: - Maslo, múka, cukor ... Čo to je?
- Viete, - vysvetľuje mu Balzac, - stále mám málo peňazí, - nuž takto som nazval svoju knižku výdavkov na domácnosť!

Keď Honoré de Balzac umrel, v jeho skromnej pozostalosti sa našiel zlatý peniaz, zabalený v papieriku, na ktorý spisovateľ vlastnoručne napísal:
„Tento zlatý luisdor som celý život odkladal, aby som si zaň raz prenajal oblok na Grévskom námestí, až tam budú vešať dajakého exekútora. Žiaľ, nepodarilo sa mi ho utratiť ...“