Honoré de Balzac

HONORÉ DE BALZAC, francúzsky spisovateľ (1799-1850)

Francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac bol v mladosti veľmi chudobný. Nebolo týždňa, aby nenavštívil svojho nakladateľa so žiadosťou o preddavok, ktorý vždy dostal. Až raz, keď prišiel k nakladateľovi, v predsieni ho zastavil sluha a povedal mu:
- Ľutujem, ale pán dnes neprijíma.
- To nič, - odvetil Balzac s úsmevom, - hlavné je, že dáva!

Balzac sa zaoberal aj grafológiou. Raz k nemu prišla starí pani a podala mu žiacke zošity. Balzac si ich prezrel a autoritatívne vyhlásil:
- Beznádejný prípad. Z toho chlapca nikdy nič nebude. Pani skromne poznamenala:
- Tieto zošity si už dlho ochraňujem. Sú vaše a ja som vaša prvá učiteľka.

Balzac sa nevyslovoval veľmi lichotivo o ženách. Raz poznamenal:
- Ženy vám radšej povedia o sebe niečo zlé, než by mali mlčať.

Honoré de Balzac si chcel vypožičať z banky 20 000 frankov. Banka mu ich bola ochotná požičať len vtedy, keď privedie nejakého majetného ručiteľa. O týždeň sa objavil Balzac v banke bez ručiteľa a opäť žiadal pôžičku.
- Prečo ste si nenašli ručiteľa? – spýtal sa ho bankový úradník.
- Našiel som si ho, - odpovedal Balzac, - ale momentálne je veľmi zaneprázdnený a navyše nemôže prísť, lebo má topánky v oprave!

Balzac raz dohováral svojmu sluhovi:
- Lož je najhoršia ľudská vlastnosť. Svojich blížnych nesmieme nikdy klamať. Zapamätajte si to!
Sluha však namietal:
- Prečo teda, keď príde súdny vykonávateľ, odkazujete mu po mne zo svojej pracovne, že nie ste doma?
- Súdni vykonávatelia nie sú naši blížni! – nahneval sa Balzac.

Honoré de Balzac veľmi rád jedával. Raz, keď cestoval po Francúzsku, ocitol sa v akejsi krčme. Zavolal si majiteľa a pýta sa ho:
- Máte niečo na jedenie?
- Pravdaže. Máme bohatý výber ledál. Môžem vám ponúknuť úhora, pstruha, vajcia na tvrdo, omeletu, šunku, bôčik, salámu, syr, ...
- Výborne, - odpovedá spisovateľ. – Prineste mi to!

Honoré de Balzac dostal istého dňa do daru dvoch malých čiernych psíkov, ktorí sa na seba podobali ako vajce vajcu. Nikto, a básnik už vôbec nie, ich od seba nerozoznal. Pokrstili ich menami Danton a Robespierre.
- Podľa čoho ich vlastne poznáš? – spýtal sa ho jeden z priateľov.
- To je jednoduché, - vysvetlil spisovateľ, - keď vopchám Dantonovi prst do tlamy a pohryzie ma, tak je to naisto Robespierre ...

Honoré de Balzac sa raz v slabej chvíli rozhodol, že urobí svojej priateľke radosť. Zaviedol ju pred svoj nový dom a povedal:
- Drahá moja, na tento dom dám napísať veľkými písmenami vaše meno!
- Majstre, - povedala priateľka, - ak mi chcete spôsobiť radosť, tak nepíšte moje meno na svoj dom, ale napíšte radšej svoj dom na moje meno!

Honoré de Balzac prekvapil zlodeja, ktorý prehľadával jeho písací stôl.
- Hľadáte peniaze? – informoval sa Balzac pokojne.
- Á ... áno ... – vyrazil zo seba prekvapený zlodej.
- Nenamáhajte sa! Už vás predbehol exekútor.

Balzacovi, ktorý mal neustále finančné ťažkosti, povedal raz jeden z jeho veriteľov:
- Nemôžem už ďalej čakať! Zajtra musím zaplatiť veľký dlh!
Spisovateľ sa naňho prekvapene zadíval:
- Ako si to vlastne predstavujete?! Vy robíte dlhy a ja ich mám platiť?

Taliansky kritik Angelo Florentini raz navštívil Balzaca, ktorý mu pri rozhovore ukázal svoju knižnicu. Hosť si všimol rukopis s názvom Melancholické poviedky.
- Poznám všetky vaše diela, ale o tomto som ešte nepočul, - povedal kritik.
- Prosím, prezrite si ho, - usmial sa spisovateľ.
Kritik otvoril rukopis a číta: - Maslo, múka, cukor ... Čo to je?
- Viete, - vysvetľuje mu Balzac, - stále mám málo peňazí, - nuž takto som nazval svoju knižku výdavkov na domácnosť!

Keď Honoré de Balzac umrel, v jeho skromnej pozostalosti sa našiel zlatý peniaz, zabalený v papieriku, na ktorý spisovateľ vlastnoručne napísal:
„Tento zlatý luisdor som celý život odkladal, aby som si zaň raz prenajal oblok na Grévskom námestí, až tam budú vešať dajakého exekútora. Žiaľ, nepodarilo sa mi ho utratiť ...“

Zdroje:

Ján Brezina: Anekdoty o slávnych, Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1985 -