,,generácia gracióznosti’’.154/1 Práve títo umelci sa vyznačovali určitou vyumelkovanosťou, eleganciou a úsilím o čisto formálnu krásu, ktorá viedla k poloabstraktnému prejavu. Rozsiahle celky, ktoré zapĺňali celé kaplnky. Antonio Rosselini (kostol San Miniato al Monte, kostol Santa Croce,..), Bernardo Rosselini, Desiderio da Settignano. Ale hlavnú úlohu zohrávali Mino de Fiescolo a Agostino di Duccio, ktorého rukou vznikli reliéfy v oratóriu San Bernardina v Perugii. Za vrchol toskánskeho dekoratívneho umenia sa považujú jeho výplne s Madonami a anjelmi. Mino de Fiescolo (1429-1484) pre jeho veľmi jemné a precízne opracovanie mramoru (dôraz na ruky), až nadobúda dojem vosku. Portrétoval neapolské princezné- Leónoru, Beatrice,. Sochári sa usilovali dosiahnuť reliéfom dojem svetla a farebnosti, i keď niekedy ledva vystupujú z plochy. Jemný kultivovaný štýl florentských sochárov nikdy neprešiel do manierizmu.12
































5.kapitola: literatúra

5.1. znaky slohu
Humanisti študovali, vysvetľovali a vydávali rukopisy rímskych a gréckych básnikov, rečníkov a filozofov a neskoršie ich aj napodobňovali( tematiku, žánre, veršované formy, štylistické prostriedky, klasický latinský jazyk). Teda spočiatku používali iba klasický latinský jazyk .Venovali sa hlavne vedeckej a príležitostnej problematike, čím sa ich pôsobenie obmedzilo na určené a školské kruhy. Literárna renesancia sa od štúdia a napodobňovania antických diel časom dostávala k zobrazovaniu radostného, prirodzeného vzťahu človeka k pozemskému životu. Písali v národnom jazyku a štylizovali sa jednoduchšie (ľudový charakter). K novým formám patrili hlavne:
-Novela – epický žáner stredného rozsahu. Má málo postáv, vyrozpráva iba jednu udalosť a dej odráža každodenný život, reálnosť. Dej má rýchly spád a býva v ňom nejaký prekvapujúci obrat. Príbehy sú väčšinou veselé, s jemným humorom, vyžaruje z nich radosť zo života. V novelách vystupujú postavy z rôznych spoločenských vrstiev a s najrozmanitejšími vlastnosťami – múdrosť, hlúposť, závisť, pokrytectvo, chamtivosť a prešibanosť. Autor stavia do popredia lásku v prirodzenej forme. Jednotlivé rozprávania sa končia ponaučením
-úvaha: útvar výkladového slohového postupu. Autor zaujíma subjektívny postoj k spoločenským filozofickým problémom. Východiskom úvahy sú známe poznatky, životné skúsenosti a bezprostredné zážitky. Vyskytuje sa v náučnom (kritika, recenzia, esej), publicistickom (komentár, úvodník) a umeleckom štýle (reflexívna lyrika, monológ hrdinu). Využíva sa na výkladový, umelecký, publicistický rečnícky postup.