Otázka č. 4
DRUHY OPISU A CHARAKTERISTIKY. POROVNAJTE ZHODNÉ A ROZDIELNE ZNAKY. UPLATNENIE V JAZYKOVÝCH ŠTÝLOCH A SLOHOVÝCH POSTUPOCH.

Opisný slohový postup je svojou štruktúrou najbližší k informačnému slohovému postupu. Vzniká tak, že podávateľ vyberá pre svoj prejav vonkajšie alebo vnútorné znaky, črty a vlastnosti osoby, veci, alebo javu a zachytí ich tak, ako ich vidí.
Charakteristickými znakmi sú: nesúdržnosť, výpočet vlastností, zrozumiteľnosť poradia slov alebo viet v súvislom texte (ak nejde o opis pracovného postupu).

Opis je jazykový prejav, ktorým sa majú jednoducho a výstižne vyjadriť hlavné a podstatné znaky predmetu alebo javu. Môže byť statický (opisuje objekt v stave pokoja), alebo dynamický (opisuje predmet v pohybe alebo následnosť činností pri pracovnom postupe). Ak sa nehybný objekt opisuje tak, ako ho vníma pohybujúca sa osoba, ide o opis s dejovým rámcom. Je častý v reportáži a v umeleckej literatúre.

Pri opise zložitejšieho prístroja alebo pracovného postupu býva často zmiešaný útvar statického a dynamického opisu - ide o hybridný opis (reportáž).
Opis poznáme:
1.jednoduchý - používa hovorové slová a termíny, ktoré pochopí aj laik, základné vonkajšie znaky (objektívny)
2.odborný - používa odbornú terminológiu daného odboru (opis stroja, odborný opis nového stroja). (subjektívny)
3.umelecký - oboznamuje čitateľa s vlastnosťou spoločenských a prírodných javov, s vlastnosťami postáv. Používa umelecké prostriedky ako metafory, epitetá, prirovnania...
Základné jazykové prostriedky opisu sú:
­podstatné mená,
­prídavné mená,
­príslovky spôsobu a miery,
­slovesá
Štylizácia závisí od druhu opisu. V statickom odbornom opise prevláda menné vyjadrovanie, trpný rod a polovetné príčasťové konštrukcie. V opise pracovného postupu prevláda slovesné vyjadrovanie v 2. osobe množného čísla rozkazovacieho spôsobu alebo v 1. osobe množného čísla oznamovacieho spôsobu. Je potrebné používať rovnakú slovesnú osobu a dodržiavať časovú následnosť činností.
Opisný slohový postup sa používa v návodoch, opisoch, posudkoch, životopisoch, charakteristikách, reportážach a pod.
Charakteristika patrí k opisnému slohovému útvaru. Vystihuje základné, podstatné, typické - charakteristické znaky predmetu, javu alebo človeka.
Priama charakteristika - vymenovanie charakterových vlastností človeka. Má byť presným zhrnutím kompletného pozorovania a objektívneho hodnotenia osoby. (skúpy, hlúpy)
Nepriama charakteristika - vystihuje vlastnosti človeka a jeho konania. Charakter človeka podlieha vplyvom prostredia, sociálnej skupiny, preto možno hovoriť okrem individuálnej charakteristiky aj o skupinovej charakteristike.
Objektívna charakteristika - hodnotenie komplexné a nezávislé (pozitívne aj negatívne).
Subjektívna charakteristika - iba niektoré vlastnosti (pozitívne).
Karikatúra - zveličenie niektorej vonkajšej alebo vnútornej vlastnosti (Fejtón).
Posudok - druh administratívnej charakteristiky, hodnotenia osoby. V posudku sa kriticky hodnotia pracovné schopnosti a výsledky človeka, jeho odborné vedomosti a povahové vlastnosti. Charakteristika viac zovšeobecňuje, je to vlastne porovnávací opis.


Otázka č. 3
PREDNES AKO ROVNOCENNÁ ZLOŽKA OBSAHU A ŠTÝLU REČNÍCKEHO PREJAVU. SPÔSOB NÁCVIKU A HLAVNÉ ZÁSADY PREDNESU. MIMOJAZYKOVÉ PROSTRIEDKY PREDNESU (UMELECKÝ A REČNÍCKY PREDNES)

Rétorika
-je náuka o vlastnostiach hovoreného prejavu o umení hovoriť
-hovoriť by sme mali zaujímavo, presvedčivo a logicky

Žánre rečníckeho štýlu - poznáme 3 základné:
1.)agitačné: politická reč, súdna reč
2.)náučné: prednáška, referát, koreferát
3.)príležitostné: spoločenský príhovor, smútočný prejav, slávnostný prejav

Kompozícia prejavu je klasická - úvod, jadro, záver; pričom úvod a záver sa hovorí naspamäť.

Cieľom úvodu je vzbudiť pozornosť a zaujať už v prvej vete. Môžeme začínať citátom, definíciou, rečníckou otázkou, príbehom.. V jadre prejavu musíme zachovať logickú postupnosť a nadväznosť:
1.logická nadväznosť
2.názornosť, konkrétnosť, zrozumiteľnosť
3.zdôrazňovanie a ozdobné rečnícke figúry - udržiavajú pozornosť poslucháča

Záver prejavu závisí aj od témy prejavu, súvisí s úvodom. V závere môžeme zhrnúť hlavné myšlienky, vyzvať k činnosti, pochváliť poslucháčov, alebo vyvolať smiech, čo je náročné. Rečník musí vedieť, čo stojí za hovorenie a poznať to dobre, musí byť úprimný, vložiť do témy vlastné presvedčenie a hovoriť k veci, prirodzene a pútavo.

Podľa funkcie prejavu poznáme modely:
a)vysvetľujúci
1.)uveďte cieľ, dôvod prejavu
2.)vložte fakty
3.)vyvoďte závery
b)mobilizujúci
1.)ukázať na záporný jav
2.)ukázať ako ho napraviť
3.)žiadať o spoluprácu
Funkcia, cieľ prejavu:
­vysvetliť, objasniť
­zapôsobiť a presvedčiť
­zmobilizovať k činnosti
­pobaviť

Fázy tvorenia prejavu:
1.)zhromažďovanie faktov
2.)kompozícia
3.)štylizácia - pôsobivá
4.)spôsob nacvičovania prednesu
5.)samotný prednes

Predes je rovnocennou zložkou prejavu. Pri čítaní treba rešpektovať dĺžne, prízvuk na prvej slabike, správne artikulovať (nutnosť vylepšovať). Pri prednese a vôbec, pri ústnom prejave, využívame aj mimojazykové prostriedky: mimiku a gestikuláciu. Musia byť funkčné, prirodzené, vyplývajúce z myšlienky. Pauzy nesmú v prejave pôsobiť rušivo. Tempo má byť primerané, podľa obsahu a funkcie prejavu. Rečnícky štýl má blízko k publicistickému štýlu, lebo jeho štýl je tiež zrejmý.